Kongregácia pre náuku viery niekoľko rokov pracovala na hodnotení Konferencie vyšších rehoľných predstavených Spojených štátov amerických. Hodnotenie bolo ukončené a jeho výsledkom je odporúčanie, aby sa Konferencia „obnovila“ a postavila svoju činnosť na pevnejšom základe doktríny. Inými slovami, Konferencia vážne pochybila a vzdialila sa od doktríny katolíckej cirkvi. Ako k tomu došlo?

Moderný vek je okrem iného vekom čoraz častejších a presnejších meraní. Meriame zdravotné dáta, zloženie potravín, výkonnosť prevádzok v priemysle, kvalitu vzdelania. Čím častejšie meriame, tým viac si uvedomujeme, že niektoré merania sú nepresné, a tiež, že číslami často nezachytíme celú realitu. Čísla však vystihujú aspoň časť skutočnosti, a preto ich stále spresňujeme.

Úporná snaha Generálnej prokuratúry dostať po šiestich rokoch Hedvigu Malinovú Žákovú proti jej vôli na psychiatriu vyvoláva, okrem iného, vzdialené paralely, ktoré súvisia so zneužívaním psychiatrie v totalitných režimoch.

Asi najväčšou témou amerických novembrových volieb bude nezamestnanosť. Americká realita je v číslach a kontextoch iná ako slovenská, do budúcnosti sú však mnohé témy rovnaké. Začiatkom 90. rokov si Američania zvykli na nezamestnanosť okolo šiestich percent a ani občasné výkyvy ju dramaticky nezdvihli. Zlom prišiel s krízou v rokoch 2009 až 2010, keď nezamestnanosť stúpla na 10 percent. Odvtedy napriek všetkej snahe počet ľudí bez práce neklesol pod 8 percent, pričom mnohí nezamestnaní prácu ani nehľadajú, takže reálne čísla môžu byť ešte vyššie.

Finančná kríza máta Európou i Slovenskom už piaty rok. A okrem iného predstavuje dôraznú skúšku ľudí a hlavne politických elít.

Mali sme, my Trenčania, skutočne šťastie. Okrem toho, že sme mali Matúša Čáka a panovali sme vtedy celému vesmíru, z čoho vyplýva, že sme najšikovnejší na svete, mali sme aj CHVM. Na pódiu samé srandičky, zosmiešňovanie iných, ale aj seba, doposiaľ si spomínam na to, ako v prejave dokázali spomenúť virtuozitu takého Petra Nagya... a sála sa smeje...

Niekto sa bojí sľubovať. Bojí sa povedať slová prisahám, sľubujem, navždy, nikdy, určite...môžu mať na to rôzne dôvody. Zbabelosť alebo prílišnú zodpovednosť za vlastné slová a činy. Iní, to môžu mať naopak. Tí slovami nešetria. Môže tak byť preto, že sú si istí svojimi činmi, ale aj preto, že chcú všetko hneď a svoje slová si nevážia. Ťažko povedať, kde je zdravý stred.

Po Odre už plávali námorné jachty, no k Baltskému moru to bolo ešte stále dosť ďaleko. Nejakých deväťdesiat, sto kilometrov borovicovými lesmi plnými piesočných dún a borievčia. Mestečko Löcknitz sa na prvý pohľad nelíšilo od desiatok iných, ktorými sme v minulých dňoch pri ceste z Česka k moru pozdĺž Nisy a Odry prešli. Poloprázdne, trochu ospanlivé s mnohými nápismi Predám na prázdnych domoch z červených tehál. Löcknitz sa však od ostatných mestečiek podobného typu predsa len niečím odlišoval. Tretinu obyvateľov v ňom tvorili Poliaci.

Vladimíra Sorokina si dovolím predstaviť len krátko: To je ten, čo napísal Opričníkov deň (a desiatky ďalších románov, noviel, poviedok, filmových scenárov, divadelných hier, trilógiu, operné libreto). V slovenčine či češtine vyšlo viacero jeho kníh (v iných jazykoch ešte oveľa viac), naposledy minulý rok v Česku novela Vánice.

Sedím v centre Florencie a je mi dobre. Ale nielen pre renesančný výbuch krásy všade naokolo. Pozrieť sa občas na vlastný svet z inej perspektívy je osviežujúce a veľmi poučné.