Dal som si na tú cestu dosť času. Vedie totiž jedným z najkrajších miest Európy. Električka prejde cez Malú Stranu, vyšplhá sa k Pražskému hradu, a potom vás skoro na hradbách vyloží na okraji Nového sveta. Uličky sú ako utopené medzi Černínskym palácom a Hradčanským námestím, to miesto je stále ešte turistami veľmi neobjavené, a preto tiché, romantické a zádumčivé. Bolo krásne, mierne jesenné popoludnie, a tak som si aj záver prechádzky okolo Toskánskeho paláca do Loretánskej ulice užíval. Dom, v ktorom má sídlo volebný štáb Miloša Zemana, som našiel ľahko. Pomohla mi bočná informácia, že svoje „predprezidentské“ útočisko má Zeman a jeho ľudia v byte, kde bývala dcéra T. G. Masaryka, čo, na rozdiel od prítomnosti kancelárie Miloša Zemana, pripomínala pamätná tabuľa na priečelí domu.

Po téměř třiadvaceti letech budování demokracie, coby jen jakési odmocniny trhu, kdy byl stát chápán jako přítěž svobodné společnosti, máme stát, který je v mnoha ohledech nebezpečím pro společnost.

Mladá rómska rodina Pihíkovcov z Bánoviec nad Bebravou sa nemôže dostať k slušnému bytu, ktorý je životne dôležitý pre ich ťažko choré dieťa. Dopláca na bremeno, ktoré visí nad miestnou menšinou?

Slovenská spoločnosť sa v uplynulých rokoch prudko zmenila. Demograficky, kultúrne, nábožensky aj politicky. Lepšie povedané, kultúrne a spoločenské zmeny majú svoje politické dôsledky. V Bratislave, ktorá bola kedysi hlavnou baštou pravice (čo bol na európske pomery pomerne zriedkavý jav), vyhral posledné voľby ľavicový Smer. Primátorom mesta je ľavičiar Milan Ftáčnik. Mesto si žiada čoraz liberálnejšiu pravicu a predstava, že by primátorom hlavného mesta mohol byť tradičný katolík z KDH, je už zrejme takmer nereálna. Znamená to dve veci: buď sa pravica prispôsobí liberálnej Bratislave, alebo sa jej ako svojej doterajšej bašty vzdá a pôjde za konzervatívnejšími voličmi. Niečo podobné sa v minulosti udialo v Spojených štátoch amerických.

Maďarské pohromy maďarsko prežilo ťažké dni. Mrazivé počasie spojené s hustým snežením a silným vetrom spôsobilo výpadky elektrickej energie, nehody a smrť najmenej jedného človeka. Vyše sto ľudí utrpelo zranenia, súvisiace s vyčíňaním zimy.

Většina komentátorů se shoduje: Miloš Zeman vyhrál prezidentské volby mimo jiné i proto, že na protivníka vytáhl tzv. národoveckou kartu Benešových prezidentských dekretů o poválečném vyhnání českých Němců, na kterou jeho odpůrce neuměl takticky odpovědět. V demagogickém souboji kandidátů nestačilo prohlásit, že jsou dekrety mrtvé a obavy o navrácený majetek liché, že to jen z dnešního pohledu se jeví Beneš jako zločinec, protože v kontextu světové války bylo vše jinak. Bylo třeba odpovědět bez vytáček: pane kolego, máme oba na věc naprosto stejný názor, vyhnání bylo historicky nevyhnutelné, soužití Čechů a Němců nemožné, postupimskou dohodou odsouhlasené a tudíž naprosto politicky i morálně v pořádku. To ovšem aristokratický duch tvrdit nemohl, protože si navzdory pokušení relativizovat morálku vlastně nic takového nemyslí a kdoví, co na to téma mnohokrát veřejně tvrdil v Rakousku.

Určite ste tú anekdotu už počuli: „Stretnú sa Čech, Žid, Rakúšan, Japonec a Avatar – čo to je?“ – „Prezidentská voľba v Česku.“

Pred sto rokmi bolo naše hlavné mesto jedným z najvýznamnejších centier svetovej vedy. Niekoľko vedných odborov tu prežívalo svoje vrcholy, zopár ďalších sa práve rodilo a niekoľko iných sa len chystalo zrodiť z mimoriadne žičlivého podhubia. Prečo na to nedokážeme byť hrdí?

Nedávno sme spomínali na Lászlóa Sziklaya. Bolo to na na Rákociho ulici č. 15, v budapeštianskom Jozefove, kde sú slovenské tradície najsilnejšie. Pred sto rokmi, hoci nie práve v novembri, sa narodil významný literárny historik a zakladateľ maďarskej slovakistiky. Myslím na neho s vďakou žiaka, ale aj s istými výčitkami svedomia, lebo sme na neho akosi pozabudli. Rovnako Maďari aj Slováci. Je sympatické, že túto spomienkovú slávnosť iniciovali jeho bývalí slovenskí žiaci v Maďarsku. Svojho času, pred potopou, roku 1949 bol László Sziklay zakladateľom slovenskej katedry na Vysokej škole pedagogickej v Budapešti.

Predsedníčke Ústavného súdu Ivette Macejkovej sme položili nasledovné otázky: Prečo ste pred hlasovaním Ústavného súdu o opozičnej sťažnosti vo veci menovania generálneho prokurátora hovorili na túto tému s ústavným sudcom Jurajom Horváthom? Čo bolo obsahom tohto rozhovoru? Nepovažujete tento rozhovor za istú formu nátlaku pred kľúčovým rozhodnotím ÚS? Ivetta Macejková nám zaslala odpoveď, ktorú uverejňujeme v plnom znení.