Hovorí sa, že keď Boh stvoril svet, na siedmy deň si odpočinul v Riu de Janeiro. Niečo na tom asi bude. Nádherné mesto, známe výbornou klímou, sa totiž prítomnosti Boha teší dodnes. Z vrchu Corcovado, ktorý čnie 710 metrov nad morom, sa na tú záľahu ľudí pozerá tridsaťmetrová socha zmŕtvychvstaného Krista. Roztvorená náruč, otvorené srdce, dobrosrdečnosť. To nie sú len vlastnosti Krista, ale aj brazílskeho národa. Ak navštívite tento kus raja, privíta vás nielen ich kokteil caipirinha, ale aj úchvatné pláže, indiánske slnko, mocný oceán a tradičné jedlo feijoada – fazuľovica. Alebo samba a karneval, neodmysliteľná súčasť Ria a celej Brazílie. Sú to noci tanca a fantázie. Karneval je však aj príležitosťou na krádeže, nákup drog a prostitúciu. Áno, v Riu je kriminalita, ale platí jedno: Dodržuj pravidlá, upozornenia, odporúčania a nič sa ti nestane.

Chcel som písať o tom, čo nie je architektúra, potom mi napadla Biela veľryba a Melville. Mohlo by sa zdať, že kvôli božskej proporcii, ale je to začiatkom knihy. Moje meno je Izmahel, jeden z najkrajších opisov Manhattanu a jeho obyvateľov, ktorý poznám. Túžba suchozemcov po mori, áno, to sedí, vedeli ste, že East River je zátoka, a nie rieka? Správa sa ako more, riadené prílivom a odlivom, odborne sa nazýva prílivová úžina.

Ľudia sa okrem iného delia na tých, čo siahnu po každej novinke, a na tých, čo silou-mocou udržiavajú v ich živote všetko tak, ako bolo. Ja patrím skôr k tým prvým, ale hanbím sa za to a obdivujem tých druhých. Všetky tie výrobky s krikľavými nápismi „New!“ a „Novinka!“ alebo „Nové!“, čo na nás denne vykrikujú zovšadiaľ, kam pozrieme, nie sú tými jedinými novinkami, ktoré mám na mysli. Aj keď včera som sa v sprche veľmi počudovala, keď polo na šampóne napísané, že obsahuje olej z marule.

Žena s odhalenými prsiami. Pôsobí ako veštec, prejav podivného umenia. Sme v Havane 80. rokov a výstava Deväť alchymistov a slepec vyvolala škandál. Skončí sa to jej zrušením a démonizáciou viacerých umelcov. V krajine, kde sa moc dodnes zakrýva do olivovozelených uniforiem s dlhými rukávmi, ktoré viac skrývajú, ako odhaľujú, je nahota prejavom protestu a vzdoru.

Epizóda 1. Koncert. Na stoličke pri klavíri leží nehybný útly človek. Poležiačky hrá. Je oblečený nekoncertne: starý červený pulóver, ošúchané nohavice, schodené tenisky, na očiach čierne okuliare, na hlave stará baretka a spod nej trčia neposlušné vlasy. Telo i tvár sú nehybné, ale hudba znie. Na tomto akoby mŕtvom tele žijú iba ruky, do ktorých sa počas hry sústredil všetok život, všetky emócie ležiaceho tela. Ruky hrajú, a zároveň dirigujú. Vytvárajú zaujímavé figúry, vrhajú sa na hladinu klávesnice ako čajky na hladinu mora a ich prsty ako pazúry čajok vynášajú z hlbín klavíra napodiv harmonické zvuky.

Výkriky, plagáty, transparenty a všade samé slogany. Chórus milióna hlasov prebúdza zaspaté, takmer vyhasnuté vzrušenie. Srdce mu v hrudi bije, cíti, ako tlčie, keď sa pozerá na more ľudí prechádzajúcich popod tribúnu. Červená tvár, rozšírené zrenice, husia koža a napätie v sánke. To všetko sú symptómy, ktoré vyvoláva dav. Je to rituál, ktorý každý caudillo z času na čas potrebuje, aby sa vyhol samote, ktorú mu priniesla moc.

Až dozrieme, nazvali ste, milý Majstre, Vašu prvú básnickú zbierku, v roku 1956. Zostali mi v pamäti Rakvy z Vietnamu, „Pardonnez-moi, Monsieur le Ministre... / Dvoch synov mám. / Či vlastne mal som./ Z jedného rakva ostala. / Som ako starý, ošarpaný céder. /Hrozne ma búrka rozčesla. / Čo prosím? / Stručne? /Otcovskú bolesť, pán minister, / nemožno vtesnať do hesla.“ A ešte mnohé iné, milý Majster Rúfus, zostávajú v duši mojej generácie ako živičné kvapôčky na hrčavom kmeni...

Nazvať zlo nulovou empatiou sa mi zdá strašné. Baron Cohen redukuje zlo na empatiu, hoci kdesi v základe existuje nesmierne, nemerateľné, ako by povedal Goethe inkomensurabilné zlo. Neviem o ňom myslieť. Je zraňujúce, pri dotyku s ním tŕpne celé telo. Keď som bol vo veku, v ktorom môj starý otec zahynul v Osvienčime, pokúsil som sa vžiť do toho, čo cítil. Niežeby som si to nevedel predstaviť, existuje napokon množstvo svedectiev, ale vymykalo sa to mojej telesnej predstavivosti a vyvolávalo to vo mne nekonečnú bázeň.

Medzi to najcennejšie, čo som ako dieťa vlastnila, patrila zbierka kníh sci-fi literatúry. Prevracanie stránok týchto knižiek zaplnilo dlhé hodiny môjho života, vďaka nim som mohla spoznať iné svety a – keď som chcela – unikať tak z plochej reality. Mojej sestre sa najviac páčili príbehy o ďalekých planétach, vesmírnych lodiach a mimozemských civilizáciách. Ja som preferovala fantastické príbehy, ktoré pôsobili realistickejšie, pri ktorých som cítila, že sa môžu niekedy stať. Medzi moje obľúbené témy tak napríklad patrili cesty v čase, vedci manipulujúci s genetikou, oživené stvorenia z dávnych dôb.

To, že sa niekde vysielajú len cenzúrované alebo tendenčné správy, je aj v dnešnej dobe ešte stále bežné. Ale že obyvatelia danej krajiny o tom nevedia, tak to je už niečo! Za komunizmu moji rodičia vedeli, že v novinách sa nič nedočítajú. Správam sa každý normálny človek trpko smial a všetci, čo sa chceli niečo dozvedieť, naladili si Slobodnú Európu. Aspoň tak si pamätám svoje detstvo – nosila som traky VPN a keď mi moja najlepšia kamarátka povedala, že jej rodičia sú komunisti, tak som ju začala ako 6-ročná presviedčať, že je to zlé.