Azda nikdy nebol náš stôl taký bohatý ako dnes. Nielen supermarkety, ale aj malé mestské trhoviská a pouličné stánky ponúkajú čerstvé i spracované potraviny z celého sveta. Lenže, nie sú daňou za tento luxus krízy ako smrteľná E. coli alebo dioxíny vo vajciach a mäse?

Je to jedna z najväčších výziev, ktorá pred slovenskou spoločnosťou stojí. Je pre ňu však typické, že sa o nej takmer nediskutuje. Otázka, ako čo najlepšie využiť tých 10-12 rokov, počas ktorých všetci rodičia v krajine povinne zveria svoje deti do rúk učiteľov a škôl, akoby verejnosť, teda rodičov, veľmi nezaujímala. A pritom od odpovede na ňu závisí budúca kvalita života ich dieťaťa, a v širšom kontexte celej spoločnosti. Niektorí rodičia sa snažia vybrať si školu, verejnú, cirkevnú alebo súkromnú. Aj toto hľadanie a sloboda výberu je však obmedzenejšie, ako by sa zdalo. Takmer všetky karty vo vzdelávaní aj dvadsaťjeden rokov po novembri 1989 drží v ruke štát, najmä v tom, akou mierou školám prikazuje, čo všetko a kedy majú učiť. Aj nadšení učitelia či riaditelia škôl, ktorí túžia robiť veci po svojom, narážajú na každom kroku na obmedzenia. A potom je tu, samozrejme, nekonečná a neproduktívna téma nedostatku financií. Hoci je pravdivá (pravdivejšia, než si ľudia z mimoškolského prostredia vedia predstaviť), stáva sa zároveň prekážkou v tvorivom rozmýšľaní, ako zabezpečiť zlepšenie školského systému.

PINK FLOYD THE DARK SIDE OF THE MOON Harvest 30. 10. 1973 (USA) 13. 11. 1973 (GB)

U nás sa na to používa slovo knihomoľ, Angličania im vravia „bookworm” čiže knižný červík. Červík mi príde výstižnejší ako moľa. Každopádne, patrila som ako tínedžerka medzi nich. V období, keď každý normálny človek už dočítal rozprávky, ale ešte nezvládal seriózne knihy, a čítal len časáky, komiksy a esemesky, v tom období som čítala všetko. Všetko, čo sme mali v našej detskej knižnici, kam som chodila dvakrát do týždňa a brala som si vždy po tri, štyri knihy.

Nikdy som nehral na žiadnom nástroji. Mali sme síce doma klavír, ale ten bol vždy rozladený a používali sme ho len na Medveďku, daj labku. Keď sme mali 16 rokov, kúpili sme si s kamošom Midim v Zlatých Moravciach gramce. Najlacnejšie, aké boli na trhu, ale také, na ktorých sa dalo mixovať. Museli sme si spraviť z dosák „šasi", lebo tie gramce stáli na takých chabých oceľových nôžkach, takže sa pri každom skreči hýbal celý gramofón. To bola investícia dvakrát 1 000 korún za gramofóny, nejakých 6 000 stál mixák, repráčik sme mali od kamaráta. Tak sme začali dídžejovať.

Spisy objavené v pozostalosti Lászlóa Németha sú naozajstnou senzáciou. Autor ich napísal medzi 10. a 20. novembrom 1956. Dajú sa prečítať v tohoročnom aprílovom čísle mesačníka Hitel. V Maďarskej kolektívnej pamäti je rok 1956 čiernou škvrnou a podivným javom.

Salónne reči sa u nás vedú v krčmách. Žiadne exkluzívne kluby plné mahagónového nábytku a triednej blahosklonnosti, ale podniky rôznych cenových skupín. Niektoré síce majú salóniky, ale v lepšom prípade ide len o oddelené miestnosti, v horšom o sklady záhradného nábytku.

V arabskom svete padajú režimy – každý trochu inak. Niektoré relatívne nekrvavo, iné sa držia aj za cenu masakrovania vlastného obyvateľstva. Líbyjský diktátor Kaddáfí vzdoruje vôli ľudu, ktorému údajne dal do rúk moc po svojej „revolúcii“ – a tej moci dal ľudu vraj až toľko, že samému mu nijaká nezostala. Preto teraz nemôže moc odovzdať. Bola by to komická argumentácia, akú počuť u rôznych politických megalomanov. V Líbyii je to realita, ktorá stojí veľa životov.

Emil, nemysli si, že sa v tomto pokročilom veku nezaujímam o dianie. Mimochodom, dianie je úžasné slovo, znamená to, že sa niečo deje. Len neviem, ako sa volá to, keď sa nedeje nič. Ale k dianiu. Čítam a dívam sa, čo sa deje v Tunise a v Egypte a keby som nebol starý skeptik, tak sa budem radovať. Že sa tam postavili proti diktatúre a že teraz nastúpia demokrati. Tak ako nastúpili u nás.

Pred dvoma rokmi bolo u nás zavedenie eura vítané ako prísľub lepších peňazí. Pred rokom sme mali pocit, že v čase krízy nám spoločná mena priniesla stabilitu a minimálnu infláciu. No na obzore už bolo vidieť mraky dlhovej krízy. Najbližší rok rozhodne o osude eura.