V stredu 1. marca 2006, niekoľko mesiacov pred parlamentnými voľbami, rozpustil Najvyšší súd po prvý a jediný raz v novodobej histórii Slovenska politickú stranu, Slovenskú pospolitosť – Národnú stranu. Subjekt, ktorý si vytvorilo občianske združenie Slovenská pospolitosť, dodnes verejnosti známe najmä pre svoje tmavomodré uniformy pripomínajúce tie gardistické a fakľové sprievody v slovenských mestách, je fakticky odstavený od možnosti kandidovať. Absolútne precedentným rozhodnutím, ktoré bolo postavené z veľkej časti na interpretácii jej takzvaného Ľudového programu, súd dáva krajnej pravici jeden z najťažších úderov za ostatných 15 rokov, počas ktorých slovenská demokracia zvádza boj s politickým extrémizmom. Jej vtedajší „vodca“ Marián Kotleba vyhlasuje, že i v nacistickom Nemecku dostal bulharský komunista, podozrivý zo zapálenia Ríšskeho snemu, možnosť obhájiť sa na poriadnom súde. Pospolitosť podľa neho nie. A tajomne dodáva, že členovia hnutia sa volieb zúčastnia, pravdepodobne na kandidátke inej, už existujúcej politickej strany. O krátky čas sa ukáže, že chrbát, po ktorom sa chcú lídri Pospolitosti vyštverať až do parlamentu, im nastaví Slovenská ľudová strana. Niekde tu sa začínajú rodiť argumenty pre najnovší výstrelok štátnej protiextrémistickej politiky, návrhu Generálnej prokuratúry na rozpustenie tejto partaje. Návrhu, ktorý paradoxne neprišiel v roku 2006 či 2007, i keď sa o tom vtedy šuškalo. Generálna prokuratúra navrhuje SĽS rozpustiť dnes. Je jeseň 2009, pomaly eskaluje napätie spôsobené neriešením rómskeho problému a slovenská krajná pravica začína rozpoznávať, že takzvané protesty proti cigánskemu teroru sú skvelou príležitosťou na vlastné spropagovanie sa v očiach verejnosti a získanie bodov pred blížiacimi sa parlamentnými a komunálnymi voľbami. Stovky jej prívržencov obchádzajú rómske osady a miestni obyvatelia, unavení neschopnosťou všetkých minulých vlád, ktoré často zúfalú situáciu v okolí osád ignorovali, im nadšene tlieskajú. Taktika pravicových radikálov a extrémistov sa za uplynulé tri roky výrazne zmenila. A Slovenská ľudová strana v nej už dávno nehrá významnejšiu úlohu.

Zlákali mě na podzimní výlet do Madridu, snad abych pochopil, že vidět neznamená vědět, že vidíme jenom to, o čem už cosi víme. A čím méně víme, tím méně vidíme. Proč vlastně milióny lidí tak náruživě cestují, opravdu věří, že cestování rozšiřuje obzory?

Myšlenka byla jednoduchá. Až jednou trvale osídlíme Mars, jakkoli veliká zásoba potravin a kyslíku nebude stačit. Jedním z nápadů bylo si s sebou vzít miniaturní Zemi, veliký skleník.

29. 9. 1999 som v popoludňajších hodinách vystúpil z vlaku v Trstenej. Nemohol som inak, lebo to je konečná stanica a ďalej už ani nie sú položené koľajnice. Namieril som svoje kroky k miestnemu františkánskemu kláštoru, položil som svoj kufor na zem a trikrát zazvonil na zvonček...

Turecká ofenzíva na severovýchode Sýrie, vzduchom i po zemi, ktorá už hlási aj civilné obete, je symbolický zvonec za „americkým“ svetovým poriadkom fungujúcim 70 rokov.

Film Cesta režiséra Johna Hillcoata je po snímke Táto krajina nie je pre starých druhým sfilmovaným románom Cormaca McCarthyho. V apokalyptickej sci-fi Cesta zostala Zem po globálnej katastrofe vyprahnutá, chladná a mŕtva.

Ani tentoraz žiadna z politických strán veľmi nebojovala o ministerstvo školstva. Veď kto inteligentný a ctižiadostivý by stál o zástupy večne nespokojných učiteliek a žiakov, ktorí sami voliť ešte nemôžu. Aj ich rodičov dnes zaujíma všetko možné okrem školstva. Pritom nikto od ministra nečaká, že rozdelí vody Červeného mora a učiteľov a študentov prevedie do Zeme zasľúbenej. Väčšina žiakov by pre šťastie dokonca nepotrebovala dotykové tabule ani výkonné notebooky do každej lavice. Určite by nás milo prekvapili, no toto všetko nám úplne vynahradia schopní, motivovaní a neprepracovaní učitelia.

Bolo nádherné nedeľné predpoludnie. Tri kilometre pred Nižnou Myšľou sme narazili na zničenú cestu, a tak sme posledný úsek prešli pešo. Postupne sme sa blížili ku kopčeku s kostolom, vtáčiky spievali a nič, vôbec nič nenaznačovalo, že pred dvoma dňami sa práve na tom kopčeku zosunula zem a zničila desiatky domov.

Azerbajdžan vyhlásil poslanca Františka Mikloška, ktorý navštívil Náhorný Karabach ako pozorovateľ, za neželanú osobu. Ako uviedol jeden miestny portál, „zákaz vstupu do Azerbajdžanu bude preňho dobrou lekciou pre jeho neúctivosť“. Mikloško pre .týždeň píše, čo zažil v Náhornom Karabachu.

Šalamún a Matata, moji sprievodcovia z kmeňa Masaj, kráčajú vpredu. Sú štyri hodiny ráno, na západe sa črtajú hory Východoafrickej priekopovej prepadliny. Mám devätnásť, som sám, šesťtisíc kilometrov od domova, jediný beloch široko-ďaleko. Prežívam svoj tanzánsky sen.