Na črpáku s patinou je vypálený nápis: „Vysoke Tatry – Štrbske pleso – Slowakia“. Namiesto žinčice je v ňom prach. To, či je črpák v polici bytu v Le Havre, Viedni, Moskve, Plzni, nie je podstatné. Treba mať suvenír zo Slovenska.

Vláda a odborári chcú presadiť zvýšenie minimálnej mzdy. Hoci ide len o pár eur, niektorých ľudí to môže stáť pracovné miesto, kým iné džoby vôbec nevzniknú. Pritom alternatívy sú pestrejšie ako len buď vyššia minimálna mzda alebo jej zrušenie bez náhrady.

Tak teraz, keď už je toho plný bulvár (aj keď mi je ľúto, že ste to vy nevedeli prví), môžem konečne o tom hovoriť. Môžem konečne písať do tohto svojho týždenného terapeutického denníčka o tom, aké to je, keď sa po 30 rokoch vžívam do roly mamy. Mamy ako takej, ale v tomto štádiu najmä do mamy svojej. Nikdy som to nejako veľmi neriešila, vediac, že som bola, minimálne jednostranne, totálne nechcená, ale teraz, ako sa mi pomaly zväčšuje bruško, a nálady a emócie sa striedajú ako po nejakej šialenej droge, pričom citlivosť je nastavená na maximum, mám pocit, že moja mama musela byť asi bohyňa.

Sú výstavy, ktoré vám pomôžu objaviť autora, ktorého ste doteraz nepoznali. Sú výstavy, ktoré vás naučia vidieť krásu tam, kde ste ju predtým nevideli. A sú výstavy, ktoré vám umožnia zamyslieť sa nad tým, čo vlastne umenie je a ako vzniká.

Pamätáte si na naozajstné párky? Na tie, čo ešte obsahovali mäso? Pamatáte si na mlieko, čo chutilo ako smotana? Pamätáte si na ruskú zmrzlinu, z ktorej človeku išli zimomriavky? Na jahody, ktoré voňali ako z babičkinej záhradky? Ak niečo z toho u nás nájdete, o čom vo väčšine spomínaných prípadov pochybujem, tak jedine v špeciálnom BIO obchode, bude tam milión Fair Trade nálepiek, vyhodíte za to mailand, a to len preto, aby ste jedli normálne žrádlo. Nie v Rusku.

„Před mými zraky běží datum 16. května 1945, kdy se s nesmírnou slávou vracel prezident Beneš z emigrace do vlasti. „Ať žije! Ať žije!“ volal mu vstříc náš lid ze všech koutů naší země. Václavské náměstí bylo naplněno hlava na hlavě, když z tribuny se ozval jeho hlas. A 25. února 1948 prochází ozbrojená milice pražskými ulicemi a na čele má napsáno: „Ukřižujte ho!“. A Staroměstské náměstí je naplněno hlava na hlavě.“ (Lukavská, J.: Deníky z let 1925 až 1954. Eroika, Praha 2013, str. 357)

Kazimierz Florian Flocke má stisk ruky ako hrdý sedliak. V sobotu predpoludním som s týmto štátnym tajomníkom ministerstva poľnohospodárstva asi hodinu a pol debatoval o poľských roľníkoch a vývoze poľských potravín aj do Česka a na Slovensko. Pri jeho odchode som sa ho po poľsky spýtal na to, čo som tak trochu tušil, ale s istotou som to nevedel. „Pán viceminister, je pravda, že ste Kašub?“ Plocke sa len usmial, a potom mi svojím rodným jazykom odpovedal: „Jo, gwësno.“ To neznamená nič iné ako „Áno, iste.“

Načo cestovať cez celé mesto do kina, kde za vami neznámy človek chrústa čipsy a komentuje dej, keď si môžete film pozrieť bez toho, aby ste niekam išli. Zapnete počítač, vyberiete film a vyložíte si nohy. Internet mení filmový biznis na nepoznanie.

Nová móda je mať hlinu za nechtami, v špajze vlastné bio potraviny, stretávať sa so susedmi, požičiavať si navzájom náradie, menej diskutovať, lajkovať petície a viac konať.

Rozbitá opozičná scéna si žije čulým životom, ktorý však málokoho zaujíma. Alebo ste si skutočne všimli, akú „strategickú dohodu“ uzavreli minulý týždeň exkádehák Daniel Lipšic a exsaskár Jozef Kollár?