„Čím väčšia moc, tým väčšia korupcia,“ povedal Edmund Burke (1729 – 1799). Burke bol zakladateľom modernej estetiky vznešenosti, úžasného a hrozného, nepredstaviteľnej veľkosti a ničoty, ale aj grotesknosti a banálnosti. Známejší je však ako írsko-britský politický filozof a politik. Je konzervatívnou stranou osvietenskej mince. Človeka pokladal za nedokonalého a hriešneho, bol si vedomý, že je plný emócií, na rozdiel od osvietenského racionalizmu bol skeptický voči rozumu jednotlivého človeka a možnosti videl skôr v rozumnom usporiadaní štátu. Odmietol Francúzsku revolúciu. Chápal odvrátenú stranu pokroku a vnímal človeka v jeho spätosti s tradíciou a ústavnosťou.

Opýtal som sa ho, kde býva. „Nikde, na ulici, kam ma vietor zaveje. Kde ma zastihne noc.“ „Ako je to možné, predsa každý máme svoj domov.“ „Aj ja som mal. Pekný byt, vtedy láskavú ženu, dve deti. Potom sa nám to akosi pokazilo. A som tu. Občas sa pokúšam zabudnúť.“ „Príliš rýchlo chceš zabudnúť. Je nás veľa, čo strácame domov a nezabúdame“.

Je fascinujúce sledovať, ako s krízou narástol vplyv centrálnych bánk. Zopár ľudí je v pozícii novodobých čarodejníkov s obrovskou mocou manipulovať.

V Európe vidíme niečo ako sedliacke povstanie, jacquerie. Od Dublinu po Lublin, od Portugalska po Pomoransko sa vzbúrení sedliaci zbiehajú v okolí Breydel building v Bruseli – pripití z domoviny, pokrikujúci nacionalistické slogany a odhodlaní nakopať tú federalistickú mašinériu starým dobrým spôsobom. Sú medzi nimi grécki antikapitalisti, maďarskí neofašisti aj uhladení nemeckí profesori, ktorí chcú naspäť svoju deutschemark. Dokážu nájsť spoločný pohľad s talianskymi ľavicovými komediantmi aj holandskými pravicovými buričmi. A všetci dokopy majú jednoduchý slogan: Zvrhnime technokraciu, dosť bolo byrokracie, chceme vrátiť moc ľudu!

Neklamné svedectvo, že slovenská demokracia má kdesi Achillovu pätu, ktorá ju odlišuje od iných národných scén, vydali eurovoľby. Samotnou účasťou. Trinásťpercentná účasť je dno, ktoré rozleptáva samotnú podstatu usporiadania, v ktorom žijeme. Moc, delegovaná zanedbateľnou menšinou spoločnosti, popiera konštitučnú ideu, ktorou je vláda ľudu.

Najprv, aby bolo jasné, o čom nehovorím: nehovorím o nedemokratických režimoch, kde sú ľudia akurát rukojemníkmi moci. Nehovorím ani o zločincoch a zločineckých klanoch, ktoré tak rady využívajú výhody demokracie. A nehovorím ani o korupcii, ktorá sa stala súčasťou našej každodennosti. Napríklad taký remeselník, ktorý mi príde opraviť záchod. Po dobre vykonanej práci si pri káve ponadávame na skorumpovaných politikov, a potom sa ma opýta, či mu zaplatím v hotovosti a bez faktúry, aby som ušetril na DPH. A už v tom ideme obaja.

Vyšiel Bulat Okudžava. Ruský básnik, prozaik, ale predovšetkým pesničkár. Dvojjazyčne, vo výbornom preklade Jána Štrassera a s cédečkom z Okudžavovho koncertu v Brne.

Druhý rok druhej vlády Roberta Fica bol rokom opevňovania sa moci vládnej strany s dvoma nadlho zapamätateľnými vrcholmi.

Po smutnom volebnom výsledku v bystrickej župe sa vyrojilo množstvo komentárov, podľa ktorých za to môžu štandardné politické strany. A prišlo aj na ahistorické výroky.

Kričia na seba z balkóna na balkón a ja si v prvom momente myslím, že sa hádajú. Nie je to tak. Pani z domu na rohu oznamuje svojej susedke, že v obchode na rohu ulíc Boyeros a Tulipán sa objavilo lepidlo cola loca. Majú doširoka otvorené oči a živo diskutujú. „To lepidlo nebolo, už ani nepamätám... Nikde ho nemali!“ Usmievam sa, ale oči mi padnú na špičku mojej topánky, ktorá už tiež nevyhnutne potrebuje trošku sekundového lepidla, o ktorom susedky tak nadšene hovoria, ako keby to bolo hovädzie na prídelovú knižku. Keby som prišla včas a odniesla si ešte nejakú tubu tej zázračnej substancie, mohla by som si prilepiť aj vypadávajúci kláves na počítači a zvonček na dverách, ktorý už takmer nie je počuť.