Bol tridsiaty január. Diplomati si lámali hlavu, aké majú vlastne napísať hlásenie na svoje ministerstvá zahraničných vecí. Tretí šéf vlády za dva roky, ako dlho to môže vydržať? To si hovorila väčšina z nich. Koalícia, na ktorej čele nový kancelár stál, vyzerala navyše veľmi nestabilne, rovnako ako situácia v krajine zmietanej krízou. Aj takí skúsení muži, akým určite bol československý veľvyslanec Vojtěch Mastný, ktorý mal za sebou dlhú misiu v Mussoliniho Ríme, nepredpokladali, že sa v ten deň rodí niečo šialené, niečo, čo zmení svet.

Nechcel by som za prezidenta Rudolfa Schustera s jeho anakondami, drienkovicou a falošne nahratými cédečkami. Hoci by aj to, keby sa v Česku mohol stať prezidentom aj Nemec ako on, svedčilo o istej normálnosti. Kým to, že sa v roku 1999 stal prezidentom na Slovensku, svedčalo, naopak, o nenormálnosti.

Som síce český vlastenec, ale niektoré veci majú jednoducho lepšie inde. Celkom určite to platí o adventných vianočných trhoch, ktoré tu v Česku robiť nevieme. V Prahe sa navyše ich organizovania zmocnil kolotočiarsky klan Kočkovcov a ja si jednoducho nemôžem pomôcť, tú kolotočovú pachuť tam jednoducho cítim. Preto sa za predvianočnou atmosférou vydávam za hranice, kde to kolotočiari neovládli. Mám dávne a stále krásne spomienky na vianočné trhy v Krakove, celkom sa mi páčili pred nejakými dvoma rokmi neveľké, ale aj tak podarené vianočné trhy v Budapešti, pekné je to aj vo Viedni.

Tu sa musí žiť ako v raji, hovoril som si pred niekoľkými dňami, keď som sa z vyše trojtisícovej výšky pozeral na stubaiské údolie a náhrdelníkový pás hôr nad ním. Bolo prekrásne októbrové popoludnie, slnko svietilo a tu, vysoko nad údolím, aj hrialo, no okolo nás bol už sneh, respektíve snehom zasypaný ľadovec a na ňom a okolo neho kilometre a kilometre zjazdoviek a tisíce a tisíce lyžiarov. Stál som v lyžiarskej bunde, v lyžiarkach a s lyžami na nohách, a zároveň som si v hlave prehrával predchádzajúce popoludnie, keď sme v mestečku Neustift tam dole pod ľadovcom robili plavecké tempá vo vonkajšom bazéne nášho hotela, samozrejme, trochu ohrievanom, ale predsa len. A keď mi potom v tých troch tisíckach metrov sadla na lyžu včela a po chvíli zase preletel okolo hlavy nejaký vysokohorský motýľ, nejako mi nešlo do hlavy, že po tejto jari nebude nasledovať leto, ale november, december, Vianoce a dlhá, predlhá zima.

Slovensko by malo zrušiť Benešove dekréty. Malo ich zrušiť už dávno. Bol to náš hlúpy český nápad, zrodený zo zdesenia z heydrichiády, z poníženia z našej vlastnej kapitulácie v septembri 1938, z nemeckej okupácie z marca 1939, posvätený hrôzou Lidíc a nacistických koncentračných táborov. Benešove dekréty vám Slovákom neboli na nič.

Čím viac o tom čítam a počúvam, tým menej ma to baví a tým väčšmi pochybujem o zmysle písania na túto tému. Ani po dvadsiatich rokoch sa ľudia okolo Vladimíra Mečiara a Václava Klausa nedohodli, čo sa to vlastne na tých ich slávnych stretnutiach stalo. A kto vlastne rozdelenie federácie chcel a prečo k nemu napokon došlo.

Nevidela som ho roky. Kedysi sme spolu chodili do kina, mali sme sedemnásť a v kinách išiel JFK. Pamätám si na deň, bolo to u nás doma, keď nám hral svoje prvé pesničky. Spomínam si, ako v ťažkých časoch zberal zo zeme cigaretové filtre a balil vlastné cigarety do fajnového papiera z telefónneho zoznamu. Smiali sme sa na tom. Boli to ťažké časy, ale pre nás aj časy luxusu: boli sme priatelia, celá skupina kreatívnych a navzájom sa podporujúcich kamarátov ‒ a rebelov.

Ak chce Čech zažiť pocity sudetských či karpatských Nemcov, ktorí navštívia slovenské pohraničie, alebo Maďarov, ktorí prídu do Bratislavy či do Košíc, môže sa vydať na jediné miesto v Európe. Do Kladskej kotliny, čarovného miesta za českou hranicou neďaleko Náchoda a kúsok od Babičkinho údolia – miesta, kde sa odohráva dej najpoetickejšej knihy českej literatúry, Babičky Boženy Němcovej. Z Babičkinho údolia si Česi urobili chránenú prírodnú oblasť a vyhlásili ho za Národnú kultúrnu pamiatku.

Vždy hovorím, že človek musí ísť na východ, aby ten náš „takmer“ Západ vážil. A nemusí ísť príliš ďaleko, stačí prejsť napríklad maďarsko-rumunskú hranicu. Pretože, hoci je stále v Európskej únii, ten rozdiel medzi tou našou strednou Európou a Balkánom cítite a vidíte na každom kroku. Kulisy sú podobné, napokon, Arad aj Temešvár boli ešte pred sto rokmi neoddeliteľnou súčasťou tej našej stredoeurópskej civilizácie, hrdými baštami pri hraniciach veľkého impéria, mestami, ktoré stavali úžasné stavby, ako sú Aradská filharmónia alebo Temešvárska radnica. Chodili sem a dodnes ešte z tých čias chodia električky a bývalé bohatstvo tu stále ešte vidieť. Inak je to však taký koniec sveta, čo drží pokope len silou vôle.

Od začiatku šampionátu sa čakalo, že to bude najrizikovejší zápas majstrovstiev Európy vo futbale. Poľsko-Rusko. A skutočne bol. Nedalo sa tomu čudovať.