Nevidela som ho roky. Kedysi sme spolu chodili do kina, mali sme sedemnásť a v kinách išiel JFK. Pamätám si na deň, bolo to u nás doma, keď nám hral svoje prvé pesničky. Spomínam si, ako v ťažkých časoch zberal zo zeme cigaretové filtre a balil vlastné cigarety do fajnového papiera z telefónneho zoznamu. Smiali sme sa na tom. Boli to ťažké časy, ale pre nás aj časy luxusu: boli sme priatelia, celá skupina kreatívnych a navzájom sa podporujúcich kamarátov ‒ a rebelov.

Ak chce Čech zažiť pocity sudetských či karpatských Nemcov, ktorí navštívia slovenské pohraničie, alebo Maďarov, ktorí prídu do Bratislavy či do Košíc, môže sa vydať na jediné miesto v Európe. Do Kladskej kotliny, čarovného miesta za českou hranicou neďaleko Náchoda a kúsok od Babičkinho údolia – miesta, kde sa odohráva dej najpoetickejšej knihy českej literatúry, Babičky Boženy Němcovej. Z Babičkinho údolia si Česi urobili chránenú prírodnú oblasť a vyhlásili ho za Národnú kultúrnu pamiatku.

Vždy hovorím, že človek musí ísť na východ, aby ten náš „takmer“ Západ vážil. A nemusí ísť príliš ďaleko, stačí prejsť napríklad maďarsko-rumunskú hranicu. Pretože, hoci je stále v Európskej únii, ten rozdiel medzi tou našou strednou Európou a Balkánom cítite a vidíte na každom kroku. Kulisy sú podobné, napokon, Arad aj Temešvár boli ešte pred sto rokmi neoddeliteľnou súčasťou tej našej stredoeurópskej civilizácie, hrdými baštami pri hraniciach veľkého impéria, mestami, ktoré stavali úžasné stavby, ako sú Aradská filharmónia alebo Temešvárska radnica. Chodili sem a dodnes ešte z tých čias chodia električky a bývalé bohatstvo tu stále ešte vidieť. Inak je to však taký koniec sveta, čo drží pokope len silou vôle.

Od začiatku šampionátu sa čakalo, že to bude najrizikovejší zápas majstrovstiev Európy vo futbale. Poľsko-Rusko. A skutočne bol. Nedalo sa tomu čudovať.

Prechádzate sa po Vroclave a niečo vám tu nesedí. Sú to dve rôzne miesta, ktoré spolu už na prvý pohľad neladia. To prvé nemecké, nádherná goticko-renesančná radnica, gotické kostoly z červených tehál so špicatými vežami, trochu hrmotný barok a sem-tam aj nejaký medzivojnový modernizmus. A potom je tu Vroclav poľský, panelákové sídlisko na okraji, ktoré sa nelíši od Bratislavy, Prahy či východného Berlína.

Sudetskí Nemci prispeli na nový pamätník v Lidiciach a mne sa to zdá, skoro sedemdesiat rokov po vojne, ako celkom pekná a milá správa, ktorá čosi dobré vypovedá o stave českej spoločnosti, česko-nemeckých vzťahov a najmä vzťahov medzi Čechmi a vyhnanými Nemcami. Lenže pre iných ľudí tu v Česku je to správa zlá, dokonca urážajúca. Tak urážajúca, že niekoľko mladých nadšencov, ktorí sa rozhodli urobiť v Lidiciach akúsi multimediálnu prechádzku, muselo „peniaze od sudeťákov“ odmietnuť.

Mal tmavé tónované sklá, všetky sedačky vyzerali ako v prvej triede, ktorá stále zíva prázdnotou, v texte k fotografii píšu, že je tam aj wifi pripojenie, ale to som v Jancurových žltých vlakoch medzi Komárnom a Bratislavou vyskúšal tiež. Ale inak to bol on, ten istý City Elefant, poschodový prímestský vlak, ktorým jazdím každý deň zo svojho okraja Prahy do centra.

„Čo bolo ukradnuté, to sa má vrátiť,“ znie jedno české porekadlo. A náš prvý prezident Tomáš Garrigue Masaryk mal ešte jedno: „Nebáť sa a nekradnúť.“ Zdanlivo to vyzerá, že ľudia, ktorí v Česku presadzujú cirkevné reštitúcie, sa držia oboch. Vrátenie majetku cirkvám napráva jednu z posledných krívd komunistického režimu a vláda Občianskych demokratov s TOP 09 by si zaslúžila, aby za to bola ocenená. Najmä preto, že dokázala ísť proti názoru vyše dvoch tretín občanov a mnohých svojich voličov.

Ak si Maďari do mapy namaľujú cyklocestičku, nemusí to byť ešte cyklocestička. Ak nejaký vlak odchádza o 19:15, neznamená to, že o 19:15 naozaj odíde. Nemusí odísť vôbec. A keď idete medzinárodným rýchlikom z Budapešti cez Štúrovo a Nové Zámky, môže sa vám stať, že rýchlik nezamieri na sever, ale na juhovýchod, bez toho, aby sa ktokoľvek, vrátane sprievodcu, obťažoval cestujúcim čokoľvek oznámiť. Keď sa začnú vystrašení cestujúci pýtať, či si náhodou nesplietli smer a namiesto do Bratislavy a Prahy nemieria do Belehradu a do Čiernej Hory, tak vám sprievodca lakonicky oznámi, že vlak teraz jednoducho ide do Bratislavy cez Györ a Rajku.

Bolo krásne letné predpoludnie. Vzal som si do svojho prímestského vlaku bicykel, nie preto, aby som potom v Prahe športoval, ale preto, že minimálne po Starom a Novom meste a Malej Strane je to spoľahlivo najrýchlejší spôsob dopravy po českom hlavnom meste. Dokonca rýchlejší ako metro. Z Masarykovho nádražia, kde môj „panťák" končil, navyše vedie cesta najkrajšími časťami Prahy, takže je aj čím sa kochať. Len sa musíte vyhnúť tým obrovským chuchvalcom turistov, ktorých tu máme, našťastie, požehnane.