Včera som použila násilie. Dala som človeku facku. Prvýkrát od základnej školy (a aj vtedy to bola sebaobrana), som zaútočila. Kým vo mne bol ten jed, bola som na seba pyšná, dnes mi to pripadá hlúpe.

Editorial v britskom denníku Guardian, ktorý vyšiel 25. októbra, ukázal podstatu toho, čomu sa zvykne hovoriť Európsky projekt. Chcem tým povedať, že o cieli, o ktorý im ide, sa nikdy nehovorí dostatočne nahlas.

Keď skupina The Beatles vydala album Revolver, The Beach kontrovali albumom Pet Sounds. Keď neskôr štyria Briti prišli so Seržantom Pepperom, plážoví chlapci sa im chceli vyrovnať albumom Smile. Lenže toto dielo, ktoré mnohí kritici označovali ako svätý grál americkej popmusic, nakoniec nevyšlo. Vlastne, áno. Minulý týždeň. Po štyridsiatich štyroch rokoch od jeho nahratia!

Najnovšia kniha Paula Austera Sunset Park je pokojne plynúcim rozprávaním o ľuďoch, ktorí sa snažia vyrovnať s vlastnými traumami a s rúcajúcim sa svetom. Snažia sa, no nedarí sa im veľmi.

„Čo sa stane na vinobraní, zostáva na vinobraní,“ pripomína mi s úškľabkom mladý Francúz, kým v rukách rýchlo šúľa prvú rannú cigaretu. Heslo ospravedlňuje výstrelky v období zberu úrody na vinohradoch. Robota je ťažká, ale atmosféra uvoľnená. Taký únik z reality.

Dnes prišiel Seto. Začalo sa to tým, že som sa zobudila o štvrť na šesť ráno na pocit viny, že som mojim nepálskym sirôtkam neurobila do termosky čajík, aby mali ráno, keď sa zobudia. Decká sa budia medzi piatou a pol šiestou – aj teraz, cez sviatky (festival Dashain). Ja sa budím až po desiatej, pokiaľ ma násilím niekto nezobudí skôr, ale nakázala som im zobudiť ma o ôsmej.

Kým pred rokom sa mohlo zdať, že líder Obyčajných ľudí bude len maskotom slovenského parlamentarizmu, ktorého si netreba všímať, dnes je zrejme, že je čímsi viac.

Kým na Slovensku sa boj o euroval vedie s osudovou vážnosťou antickej tragédie a komentátori skloňujú dokonca pád vlády, v Nemecku pripomína debata o dlhovej kríze niečo medzi fraškou a burzou nápadov, ako riešiť problémy eurozóny.

Predpovedali im, že sa 27. majstrovstvá Európy, ktoré usporiadali spolu Česko a Rakúsko, pre nich skončia už po troch dňoch skupinovej fázy. Nestalo sa tak.

Na tie chvíle sa nedá zabudnúť – tak ako u nás doma tí, ktorí to zažili, nikdy nezabudli na vpád tankov do Československa v auguste 1968. Hľadeli sme na opakovane vysielané zábery z apokalypsy, na oheň, dym a pád. Cítil som zmes šoku a zdesenia, smútku a bolesti, úzkosti a obáv, spomienok a obdivu. Svet sa obrátil naruby.