Odveká túžba človeka porozumieť svetu a sebe samému sa netýka len filozofov, ale každej vnímavej ľudskej bytosti. O to viac to platí v prípade spoločnosti a kultúry, ktorá kladie dôraz na jedinečnosť a individualitu každého jednotlivca. Knihy nórskeho spisovateľa Josteina Gaardera na túto kultúrnu tradíciu nadväzujú a snažia sa ju sprostredkovať čo najširšiemu spektru čitateľov.

Keď Ingólfur uvidel zem, hodil do mora drevené stĺpy. Chcel vedieť, kde sa má vylodiť a prosil takto Thóra o radu. Stĺpy vyplavilo na breh v zátoke, nad ktorou sa prevaľovala hmla. Ingólfur ju nazval Dymová zátoka, Reykjavík.

Odkedy je vo funkcii, skorumpovaní politici nemôžu pokojne spávať. Jej podriadení prestali piť, začali chodiť viac do terénu a otvárajú veľké kauzy. Najviac ju preslávilo zadržanie Davida Ratha. Vrchná štátna zástupkyňa v Prahe Lenka Bradáčová.

V našich končinách ju poznáme skôr sušenú. Čerstvú ste ju možno ochutnali na dovolenke v Stredomorí. A tá chuť vás načisto opantala. Keď vám niekto ukáže figu – na to sa predsa len tak nezabúda.

Žijeme v situácii, ktorú označil nemecký historik Richard Koselleck ako sedlový čas (Sattelzeit). Horským sedlom prechádzame z jednej doby do druhej. Ľudia tušia, že sa ocitli na prahu veľkej zmeny, ale nedovidia do nej ani ju nevedia pomenovať. Postmoderna ako slogan posledných desaťročí nevyznačuje prichádzajúci čas, ale melanchóliu toho odchádzajúceho. Dlhý prechod sa začal v roku 1989. Nemecký filozof Jürgen Habermas si vtedy myslel, že ide o dobiehajúcu revolúciu, v ktorej si postkomunistické krajiny osvoja výdobytky povojnovej euroatlantickej civilizácie. Ukázalo sa však, že celý proces je omnoho hlbší, zradnejší a nezasahuje len nové demokracie, ale aj Európu a celý svet.

Prečo sú niektoré pivárne pojmom a iné nie? Ako je možné, že obyčajná krčma sa stane turistickou destináciou a iná, modernejšia, ju nikdy nenapodobní?

Hedvigu Malinovú napadli pred šiestimi rokmi a napádajú ju odvtedy stále, len skínov nahradili politici a prokuratúra. Neviem, ako sa môžu ľudia na rôznych fórach čudovať, čo je na tomto prípade výnimočné, často počuť, že odvtedy zbili veľa ľudí. Žiaľ, áno. Ale neviem o nikom, koho by štátne orgány bili „za odmenu“ ďalej, koho by škandalizovali, komu by znepríjemňovali život práve tie zložky štátu, ktoré majú občana chrániť. Ak si niekto nevie rady, nech si predstaví svoju mamu, dcéru, sestru či frajerku – keby boli na mieste Hedvigy. Alebo seba.

Nikde na svete som nevidela spoločnosť, v ktorej by si ľudia navzájom finančne pomáhali tak ako tu, v Nepále. Aj tí chudobní. Kade chodím, počúvam šialené príbehy. Môj kamarát Buddha mi na otázku, kde je tak dlho jeho mama, odpovedal: „Momentálne pracuje v Ománe. Nezarába veľa, len 100 eur mesačne ako upratovačka.” „Ale veď toľko sa dá zarobiť aj tu, tak prečo je tam?” pýtam sa nechápavo.” No, lebo bratranec ju uviedol ako ručiteľa, keď si požičiaval peniaze v dedinke, odkiaľ pochádzame, aby mohol začať nový život v Hongkongu.” Ešte stále to neviem pochopiť. „Ručiteľa?

Národným jedlom Slovákov sú vraj bryndzové halušky. Ba kieho! Niektorí, čo bývajú trošku južnejšie, majú za slovenské národné jedlo, čuduj sa svete, paprikovú klobásu. Volajú ju klbása alebo kulen.

Zatiaľ čo sladká chuť je vo všeobecnosti asi najobľúbenejšia, horká chuť je z hľadiska popularity jej bezkonkurenčným protipólom. Veľká väčšina ľudí ju v lepšom prípade považuje za nepríťažlivú, v tom horšom za odpudzujúcu.