Nikde na svete som nevidela spoločnosť, v ktorej by si ľudia navzájom finančne pomáhali tak ako tu, v Nepále. Aj tí chudobní. Kade chodím, počúvam šialené príbehy. Môj kamarát Buddha mi na otázku, kde je tak dlho jeho mama, odpovedal: „Momentálne pracuje v Ománe. Nezarába veľa, len 100 eur mesačne ako upratovačka.” „Ale veď toľko sa dá zarobiť aj tu, tak prečo je tam?” pýtam sa nechápavo.” No, lebo bratranec ju uviedol ako ručiteľa, keď si požičiaval peniaze v dedinke, odkiaľ pochádzame, aby mohol začať nový život v Hongkongu.” Ešte stále to neviem pochopiť. „Ručiteľa?

Národným jedlom Slovákov sú vraj bryndzové halušky. Ba kieho! Niektorí, čo bývajú trošku južnejšie, majú za slovenské národné jedlo, čuduj sa svete, paprikovú klobásu. Volajú ju klbása alebo kulen.

Zatiaľ čo sladká chuť je vo všeobecnosti asi najobľúbenejšia, horká chuť je z hľadiska popularity jej bezkonkurenčným protipólom. Veľká väčšina ľudí ju v lepšom prípade považuje za nepríťažlivú, v tom horšom za odpudzujúcu.

Keď ju krájajú a nikto sa práve na ne nepozerá, odkroja z nej úchytkom zo štyri tenké kolieska a šup s nimi rovno na tvár. Takto, s uhorkou na tvári, dokážu behať po byte aj hodinu.

Valéria Piláriková sa po revolúcii rozhodla zrekonštruovať mlyn, ktorý vzali komunisti jej otcovi. História sa zopakovala v novom garde, tentoraz v demokratickom režime. O mlyn ju pripravili podivné postavy 90. rokov.

Aziati ju poznajú už odnepamäti, pretože ich jedlá bez nej prakticky neexistujú. Je veľmi príjemná a v extrémnych prípadoch dokáže byť priam návyková. Napriek tomu však do našich končín „dorazila“ len relatívne nedávno. Piata chuť – umami.

Skupina Judas Priest je fenomén, ktorý nepatrí len jednej generácii. Počúvajú ju starí rodičia, ich deti i vnúčatá. Niet sa čo čudovať, veď si žije svoj kovový život už pekných pár desaťročí.

Najviac sa na nás podobajú, keď stoja a niečo robia s rukami. Vtedy sú na nerozoznanie. Navyše, v štvrti kde bývam, je ich definitívne viac ako ľudí, čiže sa naozaj právom cítim ako votrelec na planéte opíc. Sú všade naokolo, hompáľajú sa na elektrických drôtoch, skáču zo stromu na strom, vbehnú mi pod kolesá, otravujú turistov (a je vtipné, že ich rozoznajú od Nepálcov...), kradnú ľuďom z ruky jedlo, občas aj kabelku, keď nič iné v ruke nemáte, a len čo zistia, že je na nič súca a zjesť sa nedá, vyhodia ju.

Veľká zelená lopta, niekedy žíhaná svetlejšími pásmi. Váhou má bližšie k medicinbalu ako k obyčajným loptám. Ak vám spadne na zem, rozčesne sa napoly a ukáže omamné, ostro červené jadro. Niekto ju volá melón, niekto dyňa.

Za múrmi Malecónu nie je príliš na čo pozerať, nie je tam toho totiž priveľa na videnie. Vidieť tam len modrú plochu, ktorá sa občas rozhnevá a vyprskne peniace vlny na ulicu, ktorá ju ohraničuje. Žiadne jachty. Nájdete tu len pár horko-ťažko poopravovaných lodičiek, ktoré získali špeciálne povolenie kapitána prístavu.