Rok 2013 v slovenských luhoch a hájoch nepriniesol nič prevratné. Deficit štátneho rozpočtu sa nedarí znižovať, skôr naopak. Śtátny dlh rastie. Vláda zvyšuje dane, keď predtým sľúbila, že ich zvyšovať nebude. Označuje sa to honosne znejúcim pojmom fiškálna konsolidácia. Medzitým sme zaznamenali pokles Slovenska takmer vo všetkých rebríčkoch, ktoré merajú kvalitu podnikateľského prostredia. Slovensko bolo kedysi krajinou, ktorej iní závideli jej reformné úsilie. Rok 2013, ktorý symbolicky poslal do minulosti rovnú daň, definitívne potvrdil, že sme upadli do šedivého podpriemeru.

Vcelku je jedno, myslím si, či sa necháme viesť Desatorom, Ježišovou kázňou na hore, slovom Buddhovým, rozhovormi Konfuciovými, Kantom... mamkou, tatkom, podstatný je onen spoločný menovateľ všetkých pozitívnych spiritualít – nerobiť inému... a tak ďalej. Hroziaci prst autority najvyššej znamená, že poslušnosť voči normám spolužitia nie je až tak bezproblémová. Napokon, nie je bezproblémová odjakživa, a nie je bezproblémová ani pre mnohých rabínov, kňazov, buddhistov, konfuciánov, filozofov... mamky a tatkov.

Rozhovor so štábnym nadrotmajstrom Miroslavom Dulajom, veliacim poddôstojníkom brigády velenia, riadenia a prieskumu Vzdušných síl OS SR Zvolen, o kurzoch na prestížnych školách aj o tom, že je ťažké porovnávať vojakov iných krajín s našimi.

Ľudia sa okrem iného delia na tých, čo siahnu po každej novinke, a na tých, čo silou-mocou udržiavajú v ich živote všetko tak, ako bolo. Ja patrím skôr k tým prvým, ale hanbím sa za to a obdivujem tých druhých. Všetky tie výrobky s krikľavými nápismi „New!“ a „Novinka!“ alebo „Nové!“, čo na nás denne vykrikujú zovšadiaľ, kam pozrieme, nie sú tými jedinými novinkami, ktoré mám na mysli. Aj keď včera som sa v sprche veľmi počudovala, keď polo na šampóne napísané, že obsahuje olej z marule.

Existujú dva druhy ľudí. Jedni si myslia, že každý bude, alebo mal by byť, zachránený. Iní si myslia, že to tak nie je a nemusí byť.

Naozaj nerada posudzujem ľudí a vozidlá podľa zovňajšku, ale v Moskve to fakt inak nejde. Najmä keď sa zdá, že sa začala jar (samozrejme, je to len zdanie, lebo nesmelé púčiky na stromoch dostanú po pár dňoch facku od perinbaby a čerstvo natreté zelenožlté zábradlia sú tiež hneď v prdeli...) a vyroja sa motorky a športiaky. Povyťahujú svoje „sedlácke” goldwingy, len čo je trochu nad nulou, a spolu s vozidlom aj plný motorkársky výstroj vrátane prilieb s rohmi, reťazami na krku a kožených outfitíkov...a to by ešte nevadilo. Horšie je že takmer každý s touto a podobnou motorkou si do nej namontuje ultra hlasné a ultra nekvalitné prevýškované repráky (alebo žeby to bolo pre moskovský trh už built-in...?) a púšťa si na plné gule ruský disco pop.

Človek by musel žiť v inej krajine, aby si nevšimol, že tu vznikol nový film. Ak je pozornejší (a ak marketing splnil svoju úlohu), tak vie, že film má názov Slovensko 2.0, a že je to vlastne 10 filmov.

Stáva sa, že máte pred sebou úlohu, o ktorej vopred viete, že ju nemôžete splniť. Počujete hladký zvuk pera po papieri, trháte ďalší koncept a asi dvadsať iných v pamäti.

Beriem do rúk dvojalbum Rolling Tones / In Zarter Bewegung, ktorý nahrali študenti VENI ACADEMY vedení Branislavom Dugovičom, Davidom Danelom, Milanom Paľom, Mariánom Lejavom, Danielom Matejom a Ivanom Šillerom.

Škoda, že z fínskej kultúry do nášho mainstreamu prenikajú len fragmenty. Kaurismäkiho filmy Leningradskí kovboji, Mikael Niemi, aj keď to je vlastne Švéd, hoci zo švédsko-fínskeho pomedzia, a samozrejme režisér Timo Vuorensola, autor bizarne nádhernej sci-fi komédie Iron Sky – o nacistoch útočiacich na zem z odvrátenej strany Mesiaca a fínskeho Star Treku (Star Wreck – In the Pirkinning). Nádherné fínske veci, ale je to málo.