Úprimná odpoveď na otázku .týždňa, čo pre mňa znamená Robet Fico, znie – nič zvláštne. Žiadny slovenský premiér mi nebol taký ľahostajný. Pri Vladimírovi Mečiarovi som si lámal hlavu, čo od neho čakať nabudúce. Mikuláš Dzurinda a Iveta Radičová ma zaujímali veľmi – chcel som vedieť, ako premýšľajú, koho si k sebe vyberajú, o čom snívajú. U Fica mi to je jedno.

Cítime sa ako v siedmom nebi, keď sa dotýkame komunikačných vecičiek Steva Jobsa, tohto syna sýrskeho otca. No to sýrske peklo na zemi sa nás akoby nedotýkalo, nech sa tá vojna komunikuje hocijako. Netankujú nás civilisti zabití vládnymi tankami. Nepočujeme krik zajatcov popravených hrdlorezmi rebelov. Neunášajú nás ani správy o nevinných obetiach sýrskych kriminálnych gangov. Pretože nie vždy sa za ne podarí rodine zaplatiť státisícové výkupné.

Sloboda názorov je ohrozovaná z dvoch strán. Na jednej strane je obmedzovaná, a príkladov je veľa. Niektoré sú naozaj absurdné. Sudkyňa Helena Kožíková zažalovala Rozhlas a televíziu Slovenska za zverejnenie svojej tváre vo filmovom dokumente Zuzany Piussi Nemoc tretej moci o slovenskom súdnictve za samovlády Štefana Harabina. Ten film je pravdivý a trpký, dnes oveľa trpkejší ako pred rokom. Lebo, ak vtedy aj bol o nádeji na spravodlivosť a kládol si otázku, či a ako ju možno dosiahnuť, dnes z neho vyžaruje beznádej, že na Slovensku je spravodlivosť nemožná a že je to trvalý stav. Mentálne pochádza trestné oznámenie vtedajšej členky Súdnej rady Kožíkovej „vo veci prečinu porušenia dôvernosti ústneho prejavu osobnej povahy“ z útrob komunistického režimu, pre ktorý bolo trestanie slobody názorov pracovnou náplňou.

Chcel byť hokejistom, no stal sa z neho hudobník. Bol očarený Chopinom a Beethovenom, no zamiloval sa do súčasnej hudby. Je klavirista, ktorý okrem koncertovania organizuje hudobné festivaly. Ivan Šiller.

Ignác Romsics je popredný maďarský historik. Zaujal ma článok Pétera Sólyoma o Romsicsovi a jeho probléme. Romsics ako historik podľa neho zatajuje svoje vlastné zhodnotenie doby, o ktorej píše.

Vždy mi boli sympatickejší konzervatívci ako liberáli. Môže za to Ronald Reagan. Toľko do neho komunisti búšili, že mi na tom čosi nesedelo a začal sa mi pozdávať. Vývoj mi moje tušenie potvrdil. Od čias Reagana si myslím, že konzervatívci majú na rozdiel od liberálov zmysel pre humor, nadhľad a keďže ctia jednotlivca bez ohľadu na názor, bohatstvo, veľkosť či pôvod, tak sa dokážu zastať „v nesnázích“ aj oponenta. Osobnosti a udalosti z minulosti mi tento názor celkom pekne dokazujú (nečesť a česť mnohým výnimkám), prítomnosť však začína imidž konzervatívcov v mojich očiach kaziť.

Asi málokto na svete bol taký nesúci stať sa popkultúrnou ikonou doznievajúcich 60. rokov, ako Neil Alden Armstrong. A zároveň asi málokto bol súcejší na úlohu, ktorej sa mu dostalo – veliť prvej výprave na Mesiac.

„Akékoľvek investície do štúdia biológie sú v prípade Gurdona totálnou stratou času pre neho i pre jeho pedagógov," napísal v roku 1948 do odporúčania pätnásťročnému študentovi jeho učiteľ. O 64 rokov neskôr si John Gurdon a Shinya Yamanaka prebrali Nobelovu cenu za fyziológiu a medicínu.

Predsedníčka Ústavného súdu Ivetta Macejková napísala ďalší verejný list šéfredaktorovi .týždňa Štefanovi Hríbovi. Keďže jej list má opäť neoceniteľnú výpovednú hodnotu, pred ktorou sa musia naše novinárske štandardy iba nemo skloniť, rozhodli sme sa ho opäť uverejniť bez zásahov, v pôvodnom rozsahu aj znení.

Podivuhodné monumentální svědectví, Bůh a člověk hledající smysl, zdánlivě jen pouhých sedmdesát stránek dialogu o víře a psychoterapii, o spáse a psychickém uzdravení, o Církvi a židech po šoa, o bibli a racionalitě mezi vídeňským psychiatrem Viktorem Franklem a izraelským religionistou Pinchasem Lapidem. Dvouhlas tazatelů naznačuje životní prostor lidské naděje, jde o postoj, o čin a nikoli o řeckou symetrii buď a nebo. Můžeme jen tušit, proč tahle zneklidňující knížka čekala dvacet let na vydání.