Essen je typické priemyselné mesto v Porúrí, jedno z najväčších miest Nemecka. Na pár dní v roku sa pravidelne mení na centrum sveta – pre pár miliónov ľudí, ktorí objavili spoločenské hry. Každoročne sa 150-tisíc z nich v Essene stretne.

Neuveriteľné zmätky, ktoré od vyslovenia nedôvery počas celej schôdze až po piatkové finále panovali na politickej scéne, sú samy osebe svedectvom, akou kolosálnou nezodpovednosťou bolo zvrhnutie vlády. Aj keď kľúčové argumenty, že náklady tejto havárie rozumu vyjdú krajinu draho, ešte len prídu, tých desať dní chaosu, ktoré sme so šťastím prežili, sú mementom.

Gerlach. Hrdý Gerlach. Benzínová pumpa, pár domov, karavanov, salón a v ňom výborný steak. Z Gerlachu ideme ešte pár metrov v normálnej civilizácii, a potom nás čaká deväť dní v púšti. Občas sa nám zdá, že vidíme vodu, ale je to len fatamorgána. Prach, horúce slnko, okolo vyprahnuté hory. V noci chlad. A oheň.

Niektoré letá boli v znamení škatúľ. Najmä letá v Banskej Bystrici, kde bývala kamarátka Kristínka. Naše mamy boli spolužiačky a cez leto sme k nim občas chodievali. Kika bola Ribanna a ja Vinnetou. To iba niektoré dni. Tie zvyšné sme si ráno privstali a utekali sme do potravín pýtať škatule.

Podstatnejšia, než čísla rozpočtu 2012, ktorý predstavil Ivan Mikloš pred týždňom, je filozofia, na ktorej bol postavený. A nielen preto, že výpredaje na akciových trhoch a následné šeredné štatistiky z eurozóny – predovšetkým z Nemecka – premenili návrh za pár dní na zdrap papiera.

Uplynulé dni na finančných trhoch boli ako jazda na húsenkovej dráhe. Opätovný pád do recesie nie je vylúčený. Politici zatiaľ pokračujú v improvizácii a látajú raz hento a raz zase ono. Pomaly im však dochádza munícia. O dôvere trhov a trpezlivosti voličov ani nehovoriac.

„Akoby nestačilo sucho, teraz nám hrozia lúpeže, znásilnenia, smrť.“ Ahmed Muhammad Aden sedí na piesočnej zemi pred registračným centrom UNHCR v Dagahaley, čo je jeden z troch utečeneckých táborov okolo kenskej dediny Dadaab, sto kilometrov od hraníc so Somálskom. Rozpráva o najhoršom dni svojho života.

Dňa 19. januára 2008 blúdila 29-ročná Slovenka po okresnom meste v Hornom Rakúsku. Bola sotva oblečená, bez topánok a dezorientovaná. Išlo o sobotný večer. Slovenská celodenná opatrovateľka blúdila po sídlisku, no nikto sa jej neprihovoril. O desať dní neskôr našli jej mŕtvolu na brehu rieky Ager. Mŕtva bola nahá, pričom o päť hodín neskôr prípad uzavreli. Ako samovraždu.

Mnohí boli presvedčení, že Rakúsko sa po smrti Haidera opäť stane nudnou krajinou zaplnenou eurokonformnými politikmi a poslušne zívajúcimi voličmi. Omyl. Náš juhozápadný sused čoskoro zase šokuje Európu. Už dnes sa dvíha opona. A za ňou stojí Heinz-Christian Strache.

Podstatnejšia, než čísla rozpočtu 2012, ktorý predstavil Ivan Mikloš pred týždňom, je filozofia, na ktorej bol postavený. A nielen preto, že výpredaje na akciových trhoch a následné šeredné štatistiky z eurozóny – predovšetkým z Nemecka – premenili návrh za pár dní na zdrap papiera.