Nedávno som sa saunoval na fare. Ako je možné, že v pivnici na fare je sauna a že večer vyhradený pre pánov sa tu ešte aj volá „Adam“, to špeciálne vzbudilo môj záujem. Na scénu prichádzajú bruselskí Fíni.

Život je plný nečakaných zvratov. To, že kvôli Európe vyvolám škandál, by mi pred dvadsiatimi rokmi nezišlo na um ani vo sne. A ešte ani pred piatimi nie. Ani minulý rok. Na to som musel najprv ísť do Bruselu.

„EÚ je nový Sovietsky zväz,“ myslí si môj jediný bruselský priateľ, nešťastný eurokrat Jacek. Znova a znova ma navádza, aby som oba tieto zväzy navzájom porovnával.

Pod železničným násypom bruselskej stanice Gare du Nord sa tiahne pustá ulica, Rue d´Aerschot. „Toto nie je žiadny pisoár,“ je ružovou farbou napísané na niekoľkých miestach. Takmer všetky domy majú výklady, v ktorých sedia prostitútky. Okolo nich sa tmolia svorky mladých mužov. Pred výkladmi vyvolávajú obscénne výzvy, svojimi pohľadmi aj gestami zosmiešňujú prostitútky a vyvršujú si na nich zlosť. Prostitútky sa usmievajú. Väčšinou sú mladé, mnohé sú až nápadne pekné. Sú to Európanky.

Prv než som išiel do Bruselu, založil som si ku všetkým 27 členským národom archív; dejiny, štatistiky, zvláštnosti. O Malťanoch som tam napríklad mal, že rekordných 54 percent z nich prečíta menej než jednu knihu ročne, že svojho rímskokatolíckeho Boha volajú po maltézsky „Alah“ a že maltskí muži sa na plážach svojho ostrova uchyľujú k masturbácii pred nemeckými turistkami.

Môj jediný bruselský priateľ, poľský úradník Jacek, je medzi eurokratmi hrozne nešťastný. Tak som mu predložilnápad, aby sa nechal najať Kaddáfím. Nápad to bol lukratívny, Kaddáfí investoval značné prostriedky do zjednotenia Afriky, navyše uplynul práve rok, čo bol prezidentom “Africkej únie“. Až 53 členských štátov, 800 miliónov obyvateľov – Kaddáfí isto potrebuje konzultantov z Bruselu.

Ešte raz som sa pokúsil vypátrať ľudí, ktorí robia v bruselskom údolí eurokratov niečo pre vec kresťanstva.

Tento stĺpček je nudný. Pozostáva z nemilosrdného výpočtu porušení zmlúv, ktoré Európska komisia zaznamenala za jediný deň.

Raz, bolo to dávno, som nečakane priviedol skupinku mladých žien k tomu, aby začali snívať. Bol som vtedy mladý a depresívny, veľa som spal, len zriedkavo som vychádzal z domu a zaoberal som sa myšlienkami, o ktoré za hranicami mojej izby nejavil nikto záujem. Raz, prekvapivo medzi ľudmi, vyskúšal tento mladík s depresiami jednu zo svojich myšlienok na skupinke mladých Rakúšaniek.

Človek ustavične počúva, že vraj Brusel je nebezpečné mesto. Nemohol som tomu celkom uveriť a za zlou povesťou som tušil eurokratov. Z ich životných osudov som si vytvoril obraz o type ľudí, ktorých po generácie nosia životom na rukách. Keď takto chránení občania tvoria päť percent v cudzom miliónovom meste a zarábajú trojnásobok toho čo domáci, tak sa cítia ohrození.