Viete, akú zmluvu o

Žijeme dosť tupú dobu. A nielen pre ten katastrofálny rebríček popularity, v ktorom je prvých päť miest už dlhšie vyárendovaných lídrom národnej hrubosti, oportunizmu a lži. Už je totiž až nepríjemne jasné, že ten zosuv nie je len vecou politiky.

Bol nádejou mnohých, pre ktorých je pravdou imidž. Na takých vždy pôsobil ako celkom sympatický minister. V

Sme v tom zaťatí ako deti. Hľadáme svojich hrdinov, svoj národný príbeh, na ktorý by sme mohli byť pyšní, a nič – ani pachuť či rovno lož – nám už pri tom neprekáža. Dychtivo si chceme potvrdiť, že za niečo stojíme, že nie sme bezvýznamné údolie, že aj my Slováci tvoríme dejiny a že tento štát má hlbší zmysel než len samotný chladný fakt, že existuje.

Bola zbitá, a nemôžeme hovoriť, že sme o tom nevedeli. Jej opuchnutú tvár a fyzické rany videli úplne všetci – nielen vydesení spolužiaci a vzápätí ošetrujúci lekári. Aj policajti, vyšetrovatelia a prokurátori, ktorí od začiatku tárali, že si to všetko vymyslela.

Tak sme si teda konečne riadne dupli a povedali celému svetu, že povojnové utrpenie našich Maďarov nás neodvolateľne a nemenne netrápi a nikdy trápiť nebude. Zakričali sme to mutujúcim hlasom, a pocit veľkej sily nás malých, ktorý sa aspoň na chvíľu dostavil, bol opojný.

Ten bilbord je naozaj desivý. Človiečik, ktorý sa ešte nenadýchol, ale už vidno jeho kontúry, je roztrhaný na kusy. Naše ulice, námestia a duše už pár týždňov akosi nevedia, čo s tým.Reklamné plochy pritom úplne milujeme. Uisťujú nás, že šťastie je na dosah, a dávajú nám slastný pocit, že biznis u nás funguje.

Ešte sa to zdráhame úplne priznať, pretože November 1989 by bol stále príliš živou výčitkou. Ale už je to neznesiteľne viditeľné – politika, v ktorej ide o spor ideí, aj tých mravných, je na Slovensku mŕtva.

Keď bola pred pätnástimi rokmi prijatá Ústava Slovenskej republiky, hlasovali za ňu najmä komunisti a nacionalisti. Bol to socializmom napáchnutý a kresťanstvom účelovo vyšperkovaný text, ktorý verne odrážal zmätený vnútorný svet jej tvorcov.

Tá krajina je úchvatná. Má všetko – neskutočne krásne členité pobrežie, nádhernú farbu mora, hory rovno nad spenenými útesmi, dravé rieky, plné života, mestečká, ktoré vyrážajú dych a milých, srdečných ľudí. A predsa sa tu odohralo najväčšie európske peklo za posledných päťdesiat rokov.