Na prvý pohľad sa zdá, že to bude najmä rok parlamentných volieb, ktoré predurčia, aké bude Slovensko ďalšie štyri roky. Ak by to tak bolo, je to takmer beznádejný rok. Ale – nie je to tak.
Keď sme tu mali 40 rokov problém s komunistami, zdalo sa to beznádejné. Ak tu celé tie roky prenasledovali ľudí pre pravdu, strieľali odchádzajúcich na hraniciach a zatvárali ešte aj krehké mníšky pre ich silnú vieru, prečo na nich nespadli celé nahnevané Tatry?
Už 60 rokov je slovenská ľavica v kríze. Slušnejších sociálnych demokratov komunisti zlikvidovali už na úsvite diktatúry, a po jej konci, prezlečení za ľavicových demokratov, sami nepriniesli nič okrem populizmu. A Smer?
Kšeftovanie s pozemkami, ktoré sa za Fica prevalilo už druhý krát, nie je len ďalšia kauza jednej skorumpovanej vlády. Je to aj správa o tom, čím je naplnené samostatné Slovensko a akí sme my, jeho občania.
keďže sa v posledných dňoch udialo niekoľko dôležitých vecí a padlo niekoľko dôležitých rozhodnutí, ktoré priamo súvisia s týmto časopisom, chcem vás o nich informovať práve na tomto mieste.
Dvadsať rokov, v ktorých sa z komunistického štátu ťarbavo rodilo dnešné Slovensko, je za nami. A čo teraz? Aká je rozumná výzva na ďalších 20 rokov? Poraziť Fica je nedôstojne málo. Ale čo je viac?
Sedemnásty november 1989 je najdôležitejší dátum Slovenska. Ale súčasne cítim, že k Slovensku – a nielen tomu Ficovmu – symbolika tohto dňa ani po 20 rokoch veľmi nepasuje.
Európa sa integruje. Skvelé divadlo. Dokonca aj Lisabonská zmluva už napriek pomýleným národom prešla. Hľa, nový vek. Prichádza nadnárod, a ten vie, že nepotrebuje kríže. Ale čím ich nahradí?
Spôsob, akým vrcholí schvaľovanie Lisabonskej zmluvy, hovorí o Európe viac, než obsah utópiou naplneného textu. A posledný príspevok Česka a Slovenska k ratifikácii hovorí o nás viac, než chceme vidieť.
Bol múr v Berlíne, je múr v Izraeli, a zjavil sa múr v Ostrovanoch. Prvý postavili komunisti, lebo sa báli slobody, druhý stavia Izrael, lebo chce zastaviť teroristické útoky, a tretí? Aký je tretí?
