Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Príbeh hymny

.peter Zajac .časopis .kritická príloha

Dvadsať rokov vedieme vojny o národné symboly. Od názvu štátu, ako túto kauzu opísal v prípade pomlčkovej vojny Milan Šútovec v knihe Semióza ako politikum alebo „pomlčková vojna“ cez štátne symboly ako vlajka, hymna či národný odev až po jazykové zákony „bez výnimky“ hľadáme výlučné národné poslanie, mesianistický „vyvolený národ“.

Radšej ako namáhavé a náročné pestovanie vzdelanosti a kultúrnosti nanucujeme deťom od škôlkarskeho veku rituály a obrady. Nekupujeme do škôl encyklopédie historickej architektúry a pamiatok výtvarného umenia, akú vydal Peter Kresánek spolu s ďalšími odborníkmi, pestujúcimi nenápadné vlastenectvo, ale diktujeme školám nákup preambúl, vlajok a prehrávačov hymien.
Volanie po vlastenectve s navretými žilami na čele je volanie v kŕči. Okupuje pojem vlastenectva, uzurpuje ho pre seba, svojím hulvátstvom vzbudzuje odpor a krikľúnstvom zastiera neschopnosť budovať vlastenectvo ako dlhodobý, trvalý kultúrny cit. Stáva sa zásterkou korupcie.
Skutočné vlastenectvo nie je a nemôže byť prikázané ani nariadené. Má emocionálny základ, ale spája sa aj s hrdosťou na výnimočný umelecký výkon, skvelú prácu, vedecké uznanie, športový výsledok.  


.všetko sa to začalo v devätnástom storočí
V strednej Európe sa viažu počiatky moderných symbolov, spoluutvárajúcich národnú identitu, na obdobie od začiatku 17. storočia do polovice 19. storočia. Opísal ich napríklad Dušan Škvarna v knihe Začiatky moderných slovenských symbolov. No v populárnej politickej podobe sa k nám dostávajú ako akési ozveny ozvien, pokrivené, spájajúce romantický historizmus devätnásteho storočia s pseudohistorizujúcimi fantazmagóriami začiatku dvadsiateho prvého storočia.


.symboly za to nemôžu
Všimnime si slovenskú hymnu. Má za sebou vzrušujúci príbeh. Jej dnešné znenie vôbec nie je samozrejmé. Najprv vznikali piesne, ktoré nahrádzali neexistujúcu  hymnu – Dunaju slovenský, už ťa zanecháme; Priletel sokolík nad tichým Dunajom; Všetci sme Slovania tam od sňažnej Tatry; Z oboch strán Dunaja pyšné vŕšky stoja; Ten prešporský zámok pekný murovaný. Najobľúbenejšie boli Ponad Tatrou blýska Janka Matúšku a Nech sa valí sláva letom Petra Kellnera.
Povedľa toho vznikali parafrázy českej hymny, v ktorých boli domovom nielen „zem slovenská, domov môj“ či „Slovensko, domov môj“, ale aj uhorská vlasť, česká melódia a v názvuku „utešeného kraja“ aj Goetheho Mignonina pieseň:

Kde domov môj, kde vlasť moja?
Či znáš ten kraj utešený,
kde sa Hron, Váh, Nitra pení?
Kde Kriváňa veleba
pne sa k modrinám neba:
[:Ach, to je ten rozkošný kraj,
zem uhorská, vlasť moja.:]

A na konci druhej strofy:

[:Táto vlasť anjelských spevov
zem uhorská, vlasť moja. :]


Keď Michal Miloslav Hodža prekladal v roku 1848 Matúškovu hymnickú piseň do nemčiny, zaplietli sa mu medzi blesky nad Tatrami, zlostné hromy a bratov, ktorí nemali váhať, namiesto Slovákov Slovinci. Slovo Slováci ešte nebolo udomácnené. Existovalo síce, ale do kultúrneho obehu ho voviedol ešte len pred niekoľkými rokmi Karol Kuzmány; v nemčine Hodžovi Slováci splývali so Slovincami.


.blesky alebo ľudia
Nebolo to so slovenskou hymnou také jednoduché a nebolo to jednoduché ani s Matúškovou piesňou Nad Tatrou sa blýska. Dosť dlho sa tradovalo Škultétyho tvrdenie z roka 1906, že autorom textu je Karol Kuzmány, v podstate až do roka 1970, keď Pavel Vongrej po Jaroslavovi Vlčkovi, Albertovi Pražákovi, Janovi Vilikovskom a Rudovi Brtáňovi definitívne prisúdil text hymny Jankovi Matúškovi a ten výklad prevzal aj Milan Šútovec v slovníkovom hesle NAD TATROU SA BLÝSKA v Slovníku diel slovenskej literatúry devätnásteho storočia.
S istým ahistorickým zveličením by sa dalo povedať, že šlo o pop svojej doby. Jozef Podhradský spomína, že keď Janko Matúška pieseň skladal, „musel mu ju hrať na guitare“. Pôvodná pieseň bola profánna. Popevok vytvoril Janko Matúška podľa slovenskej ľudovej piesne Kopala studničku, pozerala do nej a U studienky stála, napájala páva. Jej harmonizácia pre mužský zbor v b-moll Jána Levoslava Bellu z roka 1864 sa hráva dodnes v novej úprave Ladislava Burlasa.
Pieseň je mužskou záležitosťou, Slovenky sa v nej akosi nevyskytujú. Ale možno práve preto, že šlo o populárnu pieseň, presadila sa ako hymna v konkurencii s hymnickou piesňou Karola Kuzmányho Kto za pravdu horí aj s Tomášikovou Hej, Slováci, ešte naša slovenská reč žije.
Ale nebolo to ľahké ani so samotným textom. Odkedy vyšiel prvý raz v roku 1849 pod názvom Dobrovoľnícka, traduje sa, že text hymny má štyri strofy.  Až Pavol Vongrej potvrdil definitívnu, šesťstrofovú verziu hymny:

Ponad Tatrou blyská hromi divo byjou
Zastavme ích bratia
Veť sa oni stratia
Slováci ožijou.

To Slovensko našo posial tvrdo spalo
Ale blesky hromu
Zbuzujú ho k tomu
Aby sa prebralo.

To Slovensko našo posial roztracené
Vrahovia šturmujú
Slovakou spojujú.
V miesto založené.

Už Slovensko stává lúžko zanechává
Hoj Rodinko milá
Hodina odbyla
Ščasná Matka Sláva.

Nech si kdo chce hvizdá nech spieva
ak muože
Mi sa držme spolu
Spolu v tomto kolu
Nik nás nepremuóže.
   

Ešče duby rastú na Kryvanskéj strane
Kto jak Slovák chodí
Nech knihy zahodí
A mezi nás stane.


Okrem jazyka, zachovávajúceho ešte v roku 1844 zvyšky češtiny a Štúrov fonetický pravopis, tu máme aj „šťastnú matku Slávu“, ktorá bude sprevádzať v apokryfnej forme Slovanstva a sveta budúcnosti Ľudovíta Štúra Slovenky a Slovákov celé devätnáste, ale aj dvadsiate storočie – a v podobe dnešného ruského dubiska rezonuje u niektorých geopolitikov aj v roku 2010.
Máme tu aj návod pre študentov, odchádzajúcich v roku 1844 z Prešporka do Levoče, aby „zahodili knihy“ a zárodok dohadov o tom, kto pred kým a ako má zastať: majú sa zastaviť Slováci, majú Slováci zastaviť nepriateľov, majú sa stratiť nepriatelia alebo blesky? Dnes, a v tom spočíva zvláštna, nežná ozvena novembra 1989, ju spievame vo verzii, v ktorej ich máme zastaviť my Slováci a stratiť sa nemajú nepriatelia, ale blesky.
V súčasnosti používame štvorstrofovú verziu s Tatrou, nad ktorou sa blýska, s tvrdo spiacim a vstávajúcim Slovenskom a Slovákmi, chytajúcimi sa šable. A nespievame už len jednu strofu ako druhú časť hymny s moravským tichom uprostred, ako ho v česko-slovenskej hymne objavil v pomlčke moravský básnik Ján Skácel,  ale prvé dve strofy samostatnej slovenskej hymny. Asi nám bolo tesno:


Nad Tatrou sa blýska,
hromy divo bijú –
zastavme ich, bratia,
veď sa ony stratia –
Slováci ožijú.

To Slovensko naše
posiaľ tvrdo spalo –
ale blesky hromu
vzbudzujú ho k tomu,
aby sa prebralo.

Už Slovensko vstáva,
putá si strháva,
hej, rodina milá –
hodina odbila,
žije matka sláva!

Ešte jedle rastú
na krivánskej strane,
Kto jak Slovák cíti,
nech sa šable chytí
a medzi nás stane.



.nie sme v tom sami
Česká hymna je alúziou na Mignoninu pieseň z Goetheho románu Učňovské roky Wilhelma Meistera s jej otázkou: „Poznáš tú krajinu, kde kvitnú citróny?“, pričom podobnú otázku si kladie Ludmila v Turinského tragédii Angelina a rovnaký motív sa objavuje v sonete Kollárovej Slávy dcéry.
V Poľsku plnila funkciu národnej hymny mazurka Józefa Wybickeho Ešte Poľsko nezhynulo z roku 1797, ale aj pieseň Alojzy Felińského Bože, ktorý si Poľsku..., ktorú napísal v roku 1816 na prvé výročie korunovácie cára Alexandra I. za poľského kráľa a cez chválu panovníka sa podľa Kissa prepracovala k svojej folklorizovanej podobe, platnej neformálne ako národná hymna prakticky celé devätnáste storočie.
V Maďarsku plnil funkciu národnej hymny najprv Rákocziho pochod, po roku 1844 hymnická pieseň Szózat, konkurujúca až do druhej svetovej vojny dnešnej maďarskej hymne Požehnaj, pane..., ktorú napísal v roku 1823 Ferenc Kölcsey.
V Rakúsku je osud textu hymny ešte kľukatejší. Text Leopolda Haschka Bože, zachovaj nám cisára Františka platil v rokoch 1797 – 1835. Potom ho vystriedal text Požehnanie vznešenému synovi Rakúska, nášmu cisárovi Ferdinandovi. S nástupom cisára Františka Jozefa I. na trón v roku 1848 sa vrátil pôvodný text, ale v roku 1854 bolo z neho vynechané cisárovo meno.
Po prvej svetovej vojne platil v Rakúskej republike najprv text spolkového kancelára Karla Rennera Nemecké Rakúsko, nádherná krajina, od roku 1929 text Ottokara Kernstocka Rakúska vlastenecká pieseň a od roku 1946 text Pauly von Preradovic Krajina vrchov, krajina tokov.
Jednotlivé texty a melódie sa však neraz presúvali z jedného národa na druhý. Tomášikova pieseň Hej, Slovania pôvodne ašpirovala na text slovenskej hymny, do roku 1860 ju spievali Slovinci ako svoju národnú hymnu a v roku 1946 sa napokon stala súčasťou juhoslovanskej hymny.
Pieseň Ešte Poľsko nezhynulo sa stala v pozmenenej podobe textom ukrajinskej hymny a melódiou nielen ukrajinskej, ale aj dnešnej juhoslovanskej hymny. Haydnova symfonická hudba pôvodnej rakúskej cisárskej hymny sa stala neskôr melódiou nemeckej hymny. Putovanie mýtického nemectva medzi Rakúskom a Nemeckom či slovanstva medzi Poľskom, Slovenskom a Juhosláviou svedčí o ich dočasnej vymeniteľnosti.
Ak si porovnáme poľskú, českú, slovenskú a maďarskú hymnu, zistíme, že všetky ospevujú krajinu a prírodné dianie. Rozdiel spočíva len v tom, že český text sa zaoberá rajským motívom s lúkami, pastvinami a potôčikmi, zatiaľ čo slovenská, slovinská či maďarská hymna velebí vrchy, kopce, vrcholy, prípadne more ako slovinská hymna. Ale ako na to upozorňuje český kultúrny historik Vladimír Macura, pravou vlasťou a skutočným teritóriom stredoeurópskych hymien je v humboldtovskom duchu jazyk.  
Všetky texty stredoeurópskych hymien vyjadrujú pritom nádej a želanie, ale nie faktický stav. Všetky si kladú otázku: Sme? Budeme? Nie náhodou sú všetky sebareflexívne, projektujú dávne túžby, neodohrávajú sa v reálnej krajine, ale v mysli ako poľská hymna. Český raj je neurčitý, vzdialený, slovenské Tatry stoja podľa Ľubomíra Liptáka zástupne za nepomenovanú krajinu Tatier, lebo Slovensko v tom čase ako štátne teritórium neexistovalo, podľa Matuškovho textu piesne spalo. Len maďarská hymna načrtáva aspoň obrysy Uhorska a jeho dejiny.
Pokiaľ sa v jednotlivých hymnách územie konkretizuje, nevychádzajú z reality, ale z túžby. Všetky mu pridávajú na veľkosti. Maďarsko sa rozprestiera „od karpatských výšin“ až po „ďalekú krajinu medzi Tisou a Dunajom“. Nemecko sa bratsky drží spolu „od Maasu až po Memel, od Etschu až po Balt“. Ale aj v krajinskej štajerskej hymne sa Štajersko rozprestiera „od výšin Dachsteinu, kde ešte Aar pobýva, až ku krajine Vendov pri lôžku Sávy a od alpského údolia, ktoré sa vinie Mürzom, až po révovú krajinu v údolí Drávy.“
Stredoeurópske hymny sú melancholické. Hovoria o skvelej minulosti a ešte skvelejšej budúcnosti v matnej prítomnosti. Jedinou stredoeurópskou hymnou, ktorá nie je smutná, je slovinská, pôvodne pijanská pieseň romantického básnika France Prešerena, ktorá sa stala po značných politických rozporoch a sporoch štátnou hymnou v roku 1990.
Stredoeurópskej mýtotvornej tradícii neodolala ani nová rakúska hymna z roku 1945. Obsahuje typický stredoeurópsky motív stredu Európy, tak ako ho poznáme vo všetkých stredoeurópskych krajinách. Rakúsko leží podľa nej „uprostred svetadielu, ako jeho silné srdce“, rovnako ako leží „v strede Európy“ ako „jej srdce“ slovenská obec Krahule, české kúpele Mariánske Lázně či litovská dedinka Bernotai alebo najnovšie ten bod v dnešnej Zakarpatskej Ukrajine, kde stojí už od roku 1887 pylón s latinským názvom: „Večné miesto, ktoré vymerali najmodernejšími prístrojmi v Rakúsko-Uhorsku podľa stupnice poludníkov a rovnobežiek najlepší zememerači a ustanovili za stred Európy“.


.všetci sme jedineční, v jedinečnosti podobní
Je pozoruhodné, a poukázal na to Gyula Csaba-Kiss, ako sa každý stredoeurópsky národ domnieva, že má výlučný mýtický osud, pričom v skutočnosti sa jednotlivé príbehy opakujú, ako sa opakujú svojou povahou stredoeurópske miesta pamäti.
Ide napríklad o mýtické príbehy pôvodu, zaujatia vlasti, príchodu do zasľúbenej zeme, založenia štátu či vzniku národných dynastií, príbehy o sláve a zániku štátov, o starej sláve Veľkomoravskej ríše, o Veľkokorutánsku, o ríši cára Dušana, o zlatých časoch poľsko-litovskej šľachtickej republiky, o epoche Mateja Korvína a jeho detvianskej gardy.
K nim patria mýty o tragických národných bitkách na Kosovom poli, pri Moháči, na Bielej hore alebo v Maciejowiciach či u Ruda Slobodu pri Lamači, ale aj geografická mytológia vlasti ako stredu sveta, vlasti ako raja, záhrady či pevnosti, čo sa spája s mýtmi posvätných riek a vrchov národa, s posvätnými miestami pamäti.
Rovnako medzi ne patrí tvorba národného Pantheonu, panovníkov, svätcov (Václav, Adalbert, Štefan, Stanislaw, Sava), patróniek (Patrona Hungarie, Regina Polonie, Patrónka Slovenska), národných mučeníkov (Ján Hus, Nikolaus Zríny, Józef Poniatowski, cár Lazar, trinásť maďarských generálov), národných básnikov (Hviezdoslav, Petöfi, Vrchlický, Mickiewicz), zbojníkov (Jánošík, Baba Novac, Sándor Rózsa, Grassl) a u nás aj politkov od Hurbana, Štefánika cez Hlinku až po Dubčeka.


.symboly a uctievanie
Symboly si treba ctiť, ale netreba ich zbožšťovať. Majú svoje zákruty a zákutia, mýtické príbehy, ale aj celkom triezve dejiny. Vlastenectvo je kultúrny pocit kolektívnej identity, ale nemožno ho nadiktovať našej každodennosti. V podobe obradu je vyhradené pre výnimočné príležitosti. Ak sa stávajú všedné dni výnimočnými, výnimočné zovšednievajú. Šúveria sa ako žltnúce listy papiera. A to znamená koniec vlastenectva.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite