Aj keby strana Alexisa Tsiprasa nedokázala zostaviť vládu, volebný bonus 50 kresiel pre víťaza jej dá silu blokovať akékoľvek iné koaličné zostavy, vedené terajšími vládnymi stranami (Nová demokracia a socialisti). Čiže Syriza takmer isto vykoľají úsporný program „trojky“ aj s podmienkami, ktoré Grécko musí plniť. Či túto silu využije na bezvýchodiskovú situáciu, nie je jasné, avšak zastavenie pomoci, viazanej na reformy, ktoré Syriza plošne odmieta, vedie do istého bankrotu.
Rokovania o reštrukturalizácii – rozumej čiastočnom či takmer úplnom odpustení dlhu – ktoré Syriza sľubuje voličom ako hlavný bod svojho programu, sú v Európe i MMF politicky nepriechodné. Po tom, čo súkromní investori už absolvovali bolestivý „haircut“, totiž 80 percent tristomiliardového gréckeho dlhu držia už iba vlády, ECB a MMF. A je predsa nemysliteľné, aby politici, ktorí iba nedávno prisahali, že euroval a bilaterálne pôžičky sú iba také formálne záruky, vyšli pred svojich nervóznych voličov s tým, že v Grécku utopili ich miliardy eur (pri Slovensku ide o 1,5 miliardy).
Ekonómovia, ktorí tvrdia, že bez radikálneho oddlženia sa Grécko nepreberie z agónie nikdy, majú pritom pravdu. Reštrukturalizáciou podľa Syrizy, alebo blízko jej predstáv, by však politici (a tiež MMF a ECB) priznali, že zachraňovanie Grécka bolo omylom. To Merkel a spol. zjavne urobiť nemôžu, hoci už tušia, že aj keď zostanú terajšie podmienky úverov a splácania, „svoje“ peniaze už nikdy neuvidia...
Optikou elít, ktoré spískali grécku „pomoc“, teda niet inej cesty, než v „pomoci“ pokračovať. Sociálne dopady – 25-percentná nezamestnanosť, žiadny rast, všeobecné schudobnenie – však radikalizujú spoločnosť, čoho výsledkom je radikál Tsipras na prahu volebného víťazstva. Problém je, že ak s ním trojka rokovať nebude, alebo rokovania uviaznu na plytčine, Grécko bez ďalšej pomoci zbankrotuje (akurát sa to nebude volať reštrukturalizácia). A spontánne, hoci málokto si vie predstaviť ako, vypadne z eurozóny. Je síce pravda, čo „off record“ signalizuje nemecká politika, že eurozóna je dnes na grécky odchod pripravená omnoho lepšie, než pred 2, 3 či 4 rokmi. Technicky iste, veď Mario Draghi vie tlačiť peniaze. Psychologický efekt „grexitu“ na Španielsko, Taliansko či Portugalsko však nie je menším rizikom, než kedysi domino na finančných trhoch.
Podhubie radikalizácie spoločnosti je na celom južnom krídle široké a len čaká na impulz. A možno práve vypudenie Grécka z eura by založilo precedens, ktorý môže viesť k rozpadu eurozóny minimálne na severnú a južnú časť. V Lisabone, Madride i Ríme veľmi dobre poznajú teórie, že bez dlhov a s vlastnou menou, ktorá by prudko devalvovala k euru, by sa ich ekonomiky zviechali (hoci aj po prvotnom strašnom náraze) omnoho ľahšie.
Radšej verme s ekonómom Varoufakisom, že „grécki respondenti notoricky podvádzajú v prieskumoch“. Lebo ak sa čísla potvrdia, problémy, ktoré pred Európu položí Syriza, sú bez riešenia.
Rokovania o reštrukturalizácii – rozumej čiastočnom či takmer úplnom odpustení dlhu – ktoré Syriza sľubuje voličom ako hlavný bod svojho programu, sú v Európe i MMF politicky nepriechodné. Po tom, čo súkromní investori už absolvovali bolestivý „haircut“, totiž 80 percent tristomiliardového gréckeho dlhu držia už iba vlády, ECB a MMF. A je predsa nemysliteľné, aby politici, ktorí iba nedávno prisahali, že euroval a bilaterálne pôžičky sú iba také formálne záruky, vyšli pred svojich nervóznych voličov s tým, že v Grécku utopili ich miliardy eur (pri Slovensku ide o 1,5 miliardy).
Ekonómovia, ktorí tvrdia, že bez radikálneho oddlženia sa Grécko nepreberie z agónie nikdy, majú pritom pravdu. Reštrukturalizáciou podľa Syrizy, alebo blízko jej predstáv, by však politici (a tiež MMF a ECB) priznali, že zachraňovanie Grécka bolo omylom. To Merkel a spol. zjavne urobiť nemôžu, hoci už tušia, že aj keď zostanú terajšie podmienky úverov a splácania, „svoje“ peniaze už nikdy neuvidia...
Optikou elít, ktoré spískali grécku „pomoc“, teda niet inej cesty, než v „pomoci“ pokračovať. Sociálne dopady – 25-percentná nezamestnanosť, žiadny rast, všeobecné schudobnenie – však radikalizujú spoločnosť, čoho výsledkom je radikál Tsipras na prahu volebného víťazstva. Problém je, že ak s ním trojka rokovať nebude, alebo rokovania uviaznu na plytčine, Grécko bez ďalšej pomoci zbankrotuje (akurát sa to nebude volať reštrukturalizácia). A spontánne, hoci málokto si vie predstaviť ako, vypadne z eurozóny. Je síce pravda, čo „off record“ signalizuje nemecká politika, že eurozóna je dnes na grécky odchod pripravená omnoho lepšie, než pred 2, 3 či 4 rokmi. Technicky iste, veď Mario Draghi vie tlačiť peniaze. Psychologický efekt „grexitu“ na Španielsko, Taliansko či Portugalsko však nie je menším rizikom, než kedysi domino na finančných trhoch.
Podhubie radikalizácie spoločnosti je na celom južnom krídle široké a len čaká na impulz. A možno práve vypudenie Grécka z eura by založilo precedens, ktorý môže viesť k rozpadu eurozóny minimálne na severnú a južnú časť. V Lisabone, Madride i Ríme veľmi dobre poznajú teórie, že bez dlhov a s vlastnou menou, ktorá by prudko devalvovala k euru, by sa ich ekonomiky zviechali (hoci aj po prvotnom strašnom náraze) omnoho ľahšie.
Radšej verme s ekonómom Varoufakisom, že „grécki respondenti notoricky podvádzajú v prieskumoch“. Lebo ak sa čísla potvrdia, problémy, ktoré pred Európu položí Syriza, sú bez riešenia.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.