Keď v lete vyšlo najavo, že britský bulvár News of the World odpočúval aj celkom obyčajných ľudí, vyvolalo to vo svete zdesenie. Deje sa niečo také aj na Slovensku? Alebo je u nás bulvár len neškodnou zábavou pre masy? Prečo zneužil emócie po smrti Pavla Demitru spôsobom, aký sme dosiaľ zrejme nezažili?

Emil, prišiel som na to, predovšetkým vďaka rozhovorom s Pajdušákovou, že ľudia najľahšie uveria tomu, čo je neuveriteľné. Tak ako Pajdušáková uverila, že bude koniec sveta, a potom bola sklamaná, keď nenastal. Teraz bolo desiate výročie tej tragédie v New Yorku a najviac sa písalo o tom, že to nebolo tak, ako to vyzeralo, že to je, že to bolo celkom inak, že si to Američania zorganizovali sami, skrátka, že oficiálna verzia klame.

Emil, jedno je isté, že sa už nemôžem dočkať, kedy sa ochladí. Jednak neznášam horúčavy, jednak v horúcom lete veľmi nechodím do ulíc. Nie preto, že by som sa bál úpalu, vždy si zoberiem klobúk, ale preto, že po uliciach sa v letnom období pohybujú davy mladých žien a dievčat, ktorých cieľom je, aby chodili čo najmenej oblečené.

Emil, človek nevie čo má robiť, a tak spomína. Vynára sa to v hlave dokonca v obrazoch. Ale to je ešte celkom fajn, že si vôbec spomenieš. Aj keď záruka neexistuje, raz sme sa stretli so starými kamošmi niekde v krčme a spomínali sme na udalosti z vojny a predstav si, každý si to pamätal trochu inak.

Emil, nasmial som sa. V novinách som čítal rozhovor s jedným chlapíkom, o ktorom napísali, že je vnukom významného katolíckeho farára. Zasmial som sa preto, že sa furt škriepia o celibáte, ale že sú to len také škriepky, lebo niekedy, ako to už býva, sa predpisy nedodržiavajú, alebo, ako vravieval môj otec, predpisy sú na to, aby sa porušovali. Aj s celibátom je to tak nejako.

Emil, konečne som sa zasmial, a to celkom nečakane, pretože som sa zasmial na tom, čo sa ma opýtala Pajdušáková. Neviem, či to mala z vlastnej hlavy, alebo to niekde počula, ale pobavilo ma to, to jej musím priznať. Opýtala sa ma totiž, že či som si želal niečo pekné, keď padala vláda. To by som od Pajdušákovej nečakal, niečo také vtipné a poetické, takže ju podozrievam, že to niekde počula.

Emil, nemáš pocit, že keď si takto dopisujeme (vlastne to ani nie je dopisovanie, lebo ti píšem len ja a ty mi neodpovedáš) že keď takto komunikujeme, že sme vlastne v aute? Teda nie v aute, ale v aute, teda v tom, čomu sa vo futbale hovorí postavenie mimo hry. Lebo dopisovanie, či už normálne, alebo takéto jednostranné dávno vyšlo z módy.

Emil, nič sa nedeje, je to nuda, aj Pajdušáková je nejaká bez nálady, povedala mi, že to babie leto ju ubíja a ja som jej povedal, že mňa naopak, mňa upokojuje, všetko je také červenkasté, zvlášť to lístie na stromoch, a to slniečko je sympatické, mierne, a nie také agresívne ako v lete,

Keď som mal asi osem rokov, môj o sedem rokov starší brat doniesol domov nahrávku Louisa Armstronga. Povedal mi, že je to černoch, trubkár, a ak chcem hrať na trúbke, mám ho počúvať.

Emil, ukazuje sa, že odstránenie analfabetizmu má aj svoje tienisté stránky. Tou najtienistejšou je, že hocikto vie čítať a písať. Prečo? Lebo keď si niečo prečíta, hneď tomu aj uverí a keď niečo napíše, tak sa to väčšinou nedá čítať.