Ranné vstávanie je pre mňa strašné.
Nezvykol som si na to ani za tie dva roky, čo som v seriáli. Nástupy na pľac sú niekedy už o pol šiestej. Čo znamená, že tam musím byť nielen prítomný, ale aj zobudený a schopný rozmýšľať, komunikovať, artikulovať. To sú pre mňa náročné rána. Paradoxne to nie je kvôli synovi, aj keď nás všetci, čo majú malé deti, strašili, že nám bude už o šiestej po hlave skákať. A my ho ledva zobudíme o deviatej.
Vo voľnom čase sa najradšej len tak šuchcem.
Rád si aj zaupratujem, povysávam. Bývame v malom byte a keď ma prepadne pocit, že už sme do neho naznášali príliš veľa vecí, začnem všetko vyhadzovať. Niekedy to šúpem rovno do koša, aby Adrika nevidela, čo tam dávam. Vôbec jej to potom nechýba, ani sa ma na to nikdy nespýta a je to preč! Alebo to šúpem do pivnice. Na jednu škatuľu som napísal dátum expirácie december 2011. Do toho dátumu som sa k nej ani nepriblížil, a tak som ju komplet vyhodil do kontajnera. Ani som sa nepozeral, čo v nej bolo. Keby som sa pozrel, tak by som začal vymýšľať, jéj, no toto je škoda, aj toto by sa zišlo. Akú expiráciu má ďalšia škatuľa? Koniec roka 2016.
Jabĺčkové veci, to je obchod!
Keď sme boli v júni s rodinou v New Yorku, mali tam vyložené hodinky, iWatch. Dá sa cez ne telefonovať, textovať, pozerať fotky aj videá. Bol som nimi nadšený. To musím mať na ruke! Ale nekúpil som si ich, povedal som si, že sú drahé, že je to len rozmar, nahováral som si, že som dobre urobil. Lenže potom ma to mrzelo a stále som hovoril, ako mi je ľúto, že som ich nekúpil. A zrazu šup, Adrika mi ich kúpila na narodeniny!
S hnevom musím bojovať.
Najmä za volantom, keď vidím, ako ľudia šoférujú. Keď čakám pätnásť minút na parkovacie miesto, a potom ma niekto predbehne, vzbĺkne vo mne prirodzený hnev. Keď vidia, aký som naštartovaný – právom naštartovaný! – tak sa rýchlo upracú. Ale nemôžem sa zakaždým štartovať, lebo to ešte znásobuje tú hádku okolo. Čím som starší, tým v sebe vidím viac môjho otca. Vo veľa veciach som rovnako tvrdohlavý a výbušný, aj keď som si myslel, že ja nikdy taký nebudem. Chcel by som sa naučiť byť taký ako svokor, slušný aj k nepríjemným ľuďom. Niežeby som ja bol neslušný, ale viem byť nepríjemný.
Ako dieťa som potajomky nahrával rozhovory.
Rodičov, starkú, doteraz mám niekde odloženú pásku s ňou. Potom som si to púšťal, vnímal dialógy, vety a skúšal napodobňovať ich intonáciu.
Najväčší strach mám o seba.
Už som to preniesol na syna, teraz sa bojím viac o neho. Adrenalínové športy sú pre mňa najväčší nezmysel, ešte detský tobogan zvládnem, ale „húsenkové“ dráhy, to nie. Aj taký karusel, kde jazdia dokola koníky, vždy skontrolujem, či sa nijako nenakláňa. Vyrastal som v Martine, kam chodil jarmok raz za rok, žiadne brutálne húsenkové dráhy tam neboli. Raz ma chalani nahovorili na taký, čo sa v ňom stálo, myslel som si, že zomriem.
Sloboda je pre mňa najdôležitejšia vec.
To, že sme ju dostali v osemdesiatom deviatom. V tomto štáte sa na to často zabúda, a tak sa to snažím stále pripomínať, snažím sa tak žiť a vychovávať syna. Nedokážem žartovať na tému komunizmu, keď sa to obracia na srandu, „ale veď tu nebolo až tak zle...“. Bojujem za svoj názor, nebojím sa, že kvôli tomu nebudem mať prácu. Do politiky ma to neťahá, aj keď občas to na mňa skúšajú, nemám tú ambíciu, nevidím sám seba, ako riešim niečo politické.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.