Meno Václava Vaška je na Slovensku v podstate neznáme. Neprávom. Vaško bol po matke rodený Slovák, katolík, narodený vo Zvolene, ktorý vyrástol v Banskej Bystrici a študoval v Bratislave. Autor viacerých kníh, článkov, ktorý svojím životom stelesňoval všetko, na čo možno byť z krvavého 20. storočia hrdý. Hoci v bratislavskej Univerzitnej knižnici od Vaška nájdete iba dva tituly (a ich zapožičanie je možné iba prezenčne), tento významný Slovák toho napísal podstatne viac. Krátko po revolúcii v roku 1990 vydal v nakladateľstve Zvon, ktoré sám založil a viedol, dvojzväzkovú kroniku katolíckej cirkvi v povojnovom Československu Neumlčená. Asi na 500 stranách textu sa venuje slovenskému aj českému katolicizmu, hodnotí vývoj a režim slovenského štátu či vplyv vatikánskej diplomacie. K téme sa neskôr vráti. V roku 1994 vychádza Kardinál Tomášek, pohľad na život a dielo významného pražského kardinála napísané s ďalšími autormi a v Bratislave v slovenskom preklade knižka o Tomislavovi Kolakovičovi. Vaška podľa jeho vlastných slov okrem rodičov nikto iný neovplyvnil viac než Kolakovič, a to nielen po duchovnej stránke. Písal o tom aj v českých Teologických textoch a naposledy, pri 100. výročí narodenia Kolakoviča, aj v slovenskej revue Impulz (3/2006). V roku 2007 vydal u Karmelitánov útlu brožúru Likvidace řeckokatolícke církve, venovanú rekonštrukcii pokusu o likvidáciu tejto cirkvi, jeho opus magnum je však nedokončená séria Dům na skále, vydávaná postupne v rokoch 2004, 2007 a 2008. Podtituly jednotlivých dielov znejú Církev zkoušená, Církev bojující a Církev věznená a historicky pokrývajú opäť obdobie 1945─1960. Štvrtý, rozpísaný diel o dejinách cirkvi v Československu, zostal nedokončený. Čitateľsky najpútavejšou knihou sú pravdepodobne pamäti Ne vším jsem byl rád (1999, 2001). Mottom knihy je priliehavý žalm, ktorý znie v českom preklade krajšie ako v slovenskom: „Pojďte, slyšte, všichni bohabojní, chci vyprávět, co prokázal Bůh mé duši“ (Ž 66,16). Vaškov životopis, ako to napísali už mnohí, sa číta ako triler. Tento muž, ktorý prežil mnoho osobných tragédií, stál na správnej strane dejín a bojoval proti obidvom totalitám, polámanému krížu nemeckého nacizmu aj boľševickému kosáku a kladivu. Takých postáv v slovenských dejinách nemáme veľa. Vaškov život má však vďaka pôsobeniu na veľvyslanectve v Moskve aj medzinárodný rozmer, ktorý sa podpísal na rozdelení rodiny, vynútenom odlúčení, polovičnom rozvode a opätovnom obnovení manželského sľubu po páde komunizmu. Bude zaujímavé, či sa tomuto zabudnutému Slovákovi dostane u nás zaslúženej úcty aspoň in memoriam.

Je 1. máj, šesť hodín ráno. Do desaťtisíc obyvateľov a študentov Oxfordu sa nachádza pod vežou Kolégia sv. Magdalény. Zaznie šesť úderov zvonov a chlapčenský zbor nachádzajúci sa na streche veže začína spievať stáročný latinský hymnus eucharisticus: „Te Deum Patrem colimus, Te laudibus prosequimur..

Je to ako sen: politický aktivista a novinár si doma po večeroch niečo píše. Vznikne tak trojdielny kriminálny román. Ponúkne ho vydavateľovi a krátko na to zomrie.

V prípade Dominika Tatarku niet dôvodov na jubilejné oslavy ani dvadsať rokov po jeho smrti. Je toho priveľa, čo ostáva nevyslovené a nedopovedané.

„Sadnime si k večeri. Pán je, žiaľ, z Československa,“ hovorí Madame obyvateľom svojho penzióna. Je rok 1938, slovenský študent Bartolomej Slzička sa zoznamuje s Parížom. V Prútených kreslách Dominika Tatarku.

Nebyť popierania, klamstiev a otrasných morálnych škôd, film Katyň by zostal len pôsobivým a bolestným príbehom o zbytočnom vyvraždení viac než dvadsiatich tisícov nevinných obetí.

Kapela, ktorú v roku 1984 spolu s Leďom, Ozim, Sveťom Korbelom a Braňom Alexom založili, bola okamžite zakázaná a hoci koncertovala len zriedka, stala sa „legendou“. Hoci je hlavne a predovšetkým punkový muzikant, „nemá to na háku“, zaujíma sa o dianie okolo seba a trvá na budúcnosti. Keby mal slovenský punk tvár, bola by to jeho tvár. Petr Schredl, všeobecne známy ako Koňýk.