Približne pred ôsmimi rokmi sa ma Ján Štrasser, ktorého som vtedy ako redaktora kultúrnej rubriky v starom dobrom Domine trápil svojimi publicistickými pokusmi, opýtal, či poznám violončelistu Jozefa Luptáka. Vraj organizuje festival komornej hudby Konvergencie a bolo by dobre sa tam ísť pozrieť. Odvtedy konvergujem každý rok.

Ešte aj čosi iné bolo v hlavnom meste „soft power“ EÚ, v tomto rovnomerne biznisovo-administratívnom „akoby-nič-sídle“ v tejto beztvárnej šifre. Ešte aj čosi iné, 39 mŕtvych, heyselská tragédia. Bolo to nešťastie? Alebo to bola anglicko-talianska vojna z roku 1985?

Pred 25 rokmi som nastupoval ako študent do prvého ročníka na Univerzite Komenského. Pamätám si príjemné vzrušenie, ktoré som prežíval cestou vlakom na zápis. Vzrušenie z možností, ktoré nasledujúcich päť rokov sľubovalo.

V uplynulých týždňoch Slovenská televízia opäť vysielala seriál Povstalecká história. Všetko je jasné: komunisti sú dobrí, nekomunisti sú neschopní, prípadne ich tam vôbec nie je vidieť. Jedným z tých, ktorých nebolo vidieť nielen v tomto obskúrnom seriáli, ale po celých takmer štyridsať rokov, bol Viliam Žingor.

Na Slovensku sa tento rok postupne uzatvárajú tendre na výstavbu a prevádzku troch úsekov diaľnic formou PPP projektov. Proces to je dlhý a skomplikovaný krízou. Jeden z projektov sa minulý týždeň uzavrel. A môže sa začať stavať.

Rozhovor s Oldřichom Vaněkom, historikom, ktorý takmer tridsať rokov vyučoval vojenskú históriu na dnešnej Akadémii ozbrojených síl Milana Rastislava Štefánika v Liptovskom Mikuláši.

Trikrát pohľad na Európu z ruskej strany – minulý, súčasný a budúci. Alebo o pakte, ktorý až do roku 1989 neexistoval, o dvoch minikúskoch krajiny a o EÚ, ktorá slabne.

Keď mi na začiatku prázdnin v roku 1999 navrhol môj indiánsky brat a gitarista našej skupiny Kubo, aby sme išli na festival Woodstock do USA, hneď som súhlasil. Chcel som, samozrejme, vidieť všetky tie kapely, a tak trochu zahnať aj depresiu z dočasného rozchodu s mojou terajšou manželkou (nepodaril sa, našťastie).

„Volám sa Zázračnica Zázračná a na tomto mieste bývam už dosť dlho. Je mi smutno celý rok. Tak sa teším na každé prázdniny, keď sem prídu deti.“

V roku 1965 mi starodávny priateľ Peter Stoličný, ktorý vtedy študoval v Prahe bábkarstvo, rozprával, ako ich po majálese rozháňali policajti.