Nie je to prvýkrát, čo sa ústavné princípy liberálnej demokracie stávajú predmetom radikálnych pochybností. V 20. storočí museli demokracie čeliť náporu ideologických hnutí, ktoré dnes môžu vyzerať skompromitovane a smiešne, no v istých chvíľach mali hypnotický vplyv. A to nielen na masy, ale aj na elity a špeciálne na intelektuálov.

Už zase sa hovorí o návrate „dinosaurov“ (ako ich svojho času označil Matovič) na našu rozorvanú politickú scénu. A že voliči už toho všetkého majú „plné zuby“. Nezávidím im.

Vláda Igora Matoviča mala byť podľa Jána Budaja a Milana Kňažka druhým Novembrom 1989. Výsledkom je najväčšie zlyhanie ponovembrovej politiky.

Dokument Traja identickí cudzinci je založený na skutočnom príbehu trojčiat, ktoré boli po narodení v roku 1961 adoptované do rôznych rodín, pričom o existencii svojich súrodencov netušili. Stretli sa náhodne, až keď mali 19 rokov. Ich stretnutie sa stalo senzáciou.

Ruský prezident Vladimir Putin a najvyšší predstaviteľ Číny Si Ťin-Pching sa v novembri zúčastnia na summite krajín G20 na indonézskom ostrove Bali, uviedol v piatok poradca indonézskeho prezidenta Andi Widjajanto.

OĽaNO by malo na sobotňajšom (20. 8.) rokovaní zástupcov vládnych strán ponúknuť SaS viacero návrhov a mechanizmov, ako riešiť situáciu v koalícii. Premiér Eduard Heger ani ďalší predstavitelia vlády ich zatiaľ nešpecifikovali. Predseda Národnej rady a hnutia Sme rodina Boris Kollár však poznamenal, že na mieste lídra SaS Richarda Sulíka by návrhy zobral. Kollár s premiérom apelujú na stabilitu vlády.

Heger na stretnutí predložil viacero návrhov, ktoré majú stabilizovať situáciu v koalícii. Líder SaS Sulík tieto návrhy ocenil, upozornil však, že hlavná požiadavka liberálov na Matovičov odchod trvá.

Štefan Hríb komentuje neúspešné rokvanie vládnych strán o tom, ako vyriešiť krízu. Nezabrali ani Hegerove nápady, ktoré mali presvedčiť SaS, aby stiahli svoju požiadavku na odchod Igora Matoviča.

Niekto by mohol argumentovať, že máme v regióne privysoké spotrebné dane a jedny z najvyšších. Sedí vec.

„Neměl jsem na výběr, jestli chci u pohraničníků být, nebo ne. Lili nám do hlavy, že chráníme republiku před lidmi, kteří by k nám mohli přijít a škodit, ale zjistil jsem, že nikdo takový neexistuje. Měl jsem možnost přejít hranice, vozil jsem hlídky a měl jsem klíč, kterým se otevíraly průchody v drátěném zátarasu, ale na útěk jsem nemyslel,” vzpomíná Tomáš Rimpel. Emigroval až po okupaci.