Bola som na stretnutí učiteľov. Bolo povzbudzujúce vidieť mladé tváre. Aj počet mužov-učiteľov ma prekvapil. Pribudli. Viac mužov v školstve je výborným signálom. 

„Dnes si povieme niečo o vplyve histórie na literatúru.“ Tak nejako som nedávno začala hodinu literatúry. Po tejto vete však všetci žiaci svorne prevrátili oči.

Začala som učiť. Škola je super. Každá škola je super. Aj škola ako vzdelávacia inštitúcia, aj škola života. Žiaľ, nie každý sme dobrý žiak. Niekto sa učí na vlastných chybách, iný na chybách druhého. Preto sa v škole musí opakovať, aby sa chyby obmedzili.

Nebola som týrané dieťa, napriek tomu si pamätám na dve facky. A dodnes ich vnímam ako výchovné. 

O mnohých veciach si človek myslí, že sa ho netýkajú. Že sa nachádzajú ďaleko za dverami obývačky a pohodlia. No zrazu mi jedna žena povedala, že jej provinciálnu sestru v Južnom Sudáne postrelili.

Ticho je základná podmienka správneho porozumenia vecí. Ticho ostáva, keď je veľký smútok. Ticho ostáva, keď je veľká radosť. V tichu hovorí Boh. V tichu sa rodia myšlienky.

Terézia z Lisieux. Veľká malá svätá. Svätá, učiteľka cirkvi, patrónka Francúzska, patrónka misií a misionárov. Kto bola a kto je Terézia z Lisieux?

Išla som na duchovné cvičenia. Ale čo sú duchovné cvičenia? No, nie je to žiadna joga, ani opakovanie nejakej mantry. Ide o spoznávanie seba. A je to tá najtvrdšia robota. 

Pred pár dňami som dostala ponuku povedať niečo vysokoškolákom z Prešova. Nuž čo. Ponuka zaujímavá a zároveň zmena. Mám rada cesty vlakom. 

Nedávno som sa pripravovala na zahraničnú návštevu. To bolo roboty! Najprv pozrieť protokol, potom zoznam potrebných vecí, potom druhý papier s telefónnymi číslami a ešte všeličo.