Pred troma rokmi sme takmer cestovali z Prahy do Žiliny. Lenže potom na zápas MŠK Žilina s Chelsea, klubom, ktorý vtedy môj Jakub miloval tak, že by sme boli dali za lístok možno aj dve tisícky, nasadili ceny tristo eur, a bolo. Za tú cenu by sa dalo Chelsea vidieť v Londýne s letenkou a nocou v hoteli, takže sme nešli nikam.

V utorok popoludní sa v Prahe objavil sneh. Sibírsky vzduch, ktorý nakoniec dorazil koncom týždňa z Ruska, bol však ešte ďaleko, nad českou kotlinou sa tak rozkladala pochmúrna, no ešte celkom teplá jeseň. Kopu snehu dali na pražský Anděl, niekoľko sto metrov od našich čoraz viac spojených redakcií Lidových novín a MF DNES, priviezť ľudia zo spoločnosti Tatry Mountain Resorts, ktorá už niekoľko rokov obhospodaruje naše bývalé federálne vreckové veľhory. Vedľa hromady snehu bola aj kabínka najnovšej lanovky Funitel, ktorou sa po desiatkach rokov opäť prepoja všetky zjazdovky na Chopku, v tejto asi najlepšej slovenskej zjazdárskej lokalite.

Je to už taký zvyk. Po poľských voľbách, prezidentských alebo parlamentných, mierim do sivého hotela na Pilsudského námestí. Tam má už tradične štáb Právo a spravodlivosť kedysi bratov Kaczynských, dnes už len Jaroslawa Kaczynského. Pretože posledné tri voľby Právo a spravodlivosť prehralo, nebýva tu veľmi veselo ani veľmi plno. Čo je oproti povolebným akciám štátostrany Občianska platforma výhoda, pretože tam býva, naopak, plno až príliš a s povolením účasti narobia formalít, až to nie je pekné. V hoteli Metropol je všetko jednoduché a sú tu aj zážitky.

Dal som si na tú cestu dosť času. Vedie totiž jedným z najkrajších miest Európy. Električka prejde cez Malú Stranu, vyšplhá sa k Pražskému hradu, a potom vás skoro na hradbách vyloží na okraji Nového sveta. Uličky sú ako utopené medzi Černínskym palácom a Hradčanským námestím, to miesto je stále ešte turistami veľmi neobjavené, a preto tiché, romantické a zádumčivé. Bolo krásne, mierne jesenné popoludnie, a tak som si aj záver prechádzky okolo Toskánskeho paláca do Loretánskej ulice užíval. Dom, v ktorom má sídlo volebný štáb Miloša Zemana, som našiel ľahko. Pomohla mi bočná informácia, že svoje „predprezidentské“ útočisko má Zeman a jeho ľudia v byte, kde bývala dcéra T. G. Masaryka, čo, na rozdiel od prítomnosti kancelárie Miloša Zemana, pripomínala pamätná tabuľa na priečelí domu.

Pri vyslovení mena Manchester sa mi vždy objavia v mysli moje hnedé menčestrové nohavice, ktoré som na prelome svojho detstva a puberty nemal veľmi rád. Boli niekde na polceste medzi vysnívanými poriadnymi džínsami a nenávidenými tesilkami, ktoré môj otec považoval za slušné oblečenie, hodné mladého muža. Džínsy označoval za pracovné oblečenie honcov dobytka a za nohavice, v akých sa do slušnej spoločnosti jednoducho nechodí.

Na úvod sa podarilo Martinovi Ehlovi, novinárovi a môjmu priateľovi, urobiť jedno malé faux pas. „V plynojeme som ešte žiadnu debatu nemoderoval,“ vyhlásil neformálne, no žiadny z nemeckých účastníkov Česko-nemeckého diskusného fóra sa nezasmial. Pretože plynojem sa po nemecky povie Gasspeicher a od doby, keď nemeckí nacisti plynom vyvraždili väčšinu európskych Židov a českých a iných Rómov, sa vtipy na tému „plyn“ medzi nemeckou dobrou spoločnosťou nenosia.

Prebúdzam sa o štvrtej ráno. Prebúdzať sa nie je to správne slovo, pretože som takmer nespal, taký som nervózny. Desať dlhých rokov urážok, kopanie do všetkého, čo mi bolo takmer sväté, do Václava Havla predovšetkým. Roky, keď mi cez prostredníkov dávali vedieť, že sa s Klausom nikam nepozriem. Ani na túto jeho úplne poslednú zahraničnú cestu som ísť nesmel.

Bol tridsiaty január. Diplomati si lámali hlavu, aké majú vlastne napísať hlásenie na svoje ministerstvá zahraničných vecí. Tretí šéf vlády za dva roky, ako dlho to môže vydržať? To si hovorila väčšina z nich. Koalícia, na ktorej čele nový kancelár stál, vyzerala navyše veľmi nestabilne, rovnako ako situácia v krajine zmietanej krízou. Aj takí skúsení muži, akým určite bol československý veľvyslanec Vojtěch Mastný, ktorý mal za sebou dlhú misiu v Mussoliniho Ríme, nepredpokladali, že sa v ten deň rodí niečo šialené, niečo, čo zmení svet.

Nechcel by som za prezidenta Rudolfa Schustera s jeho anakondami, drienkovicou a falošne nahratými cédečkami. Hoci by aj to, keby sa v Česku mohol stať prezidentom aj Nemec ako on, svedčilo o istej normálnosti. Kým to, že sa v roku 1999 stal prezidentom na Slovensku, svedčalo, naopak, o nenormálnosti.

Som síce český vlastenec, ale niektoré veci majú jednoducho lepšie inde. Celkom určite to platí o adventných vianočných trhoch, ktoré tu v Česku robiť nevieme. V Prahe sa navyše ich organizovania zmocnil kolotočiarsky klan Kočkovcov a ja si jednoducho nemôžem pomôcť, tú kolotočovú pachuť tam jednoducho cítim. Preto sa za predvianočnou atmosférou vydávam za hranice, kde to kolotočiari neovládli. Mám dávne a stále krásne spomienky na vianočné trhy v Krakove, celkom sa mi páčili pred nejakými dvoma rokmi neveľké, ale aj tak podarené vianočné trhy v Budapešti, pekné je to aj vo Viedni.