Nová česká vláda zvýšila minimálnu mzdu. Napriek vyšším českým priemerným platom bude ich minimálna mzda aj po zvýšení nižšia ako tá naša. A to slovenskí odborári navrhujú ešte jej ďalšie zvýšenie o 8 percent na 365 eur. S dvakrát takou nezamestnanosťou ako Česká republika by sme však minimálnu mzdu mali skôr rovno zrušiť.

Keď som v roku 2002 dopisoval diplomovú prácu o tom, ako štátna monopolná produkcia peňazí vyvoláva hospodárske cykly, bola rakúska škola ekonómie obskúrnym a zdanlivo prekonaným ekonomickým smerom, ktorý sa podľa mnohých nachádzal na jednosmernej ceste k zabudnutiu. Takmer všetci „Rakúšania“ aktívni na Slovensku sa osobne poznali a pravidelne sa stretávali na pár organizovaných akciách. Rakúsky pohľad na ekonomické javy bol v akadémii, ale aj finančnej praxi zásadnou prekážkou v kariére a mnohí ekonómovia preto pociťovali potrebu dištancovať sa od neho esejami typu Prečo nie som Rakúšan.

Riadiace stredisko americkej ekonomiky začína vypúšťať signály o plánoch na postupné okresávanie monetárnych stimulov a odchode z neštandardných monetárnych politík. Profesionálni vykladači jazyka úradníkov preto húževnato analyzujú zápisnice zo zasadania bankovej rady FED-u v snahe dekódovať skryté správy či pochopiť jemné náznaky toho, že z centrálnej banky prestane tiecť pre finančné trhy životodarná manna.

Spoločnosť Apple sa úspešnými trikmi (s využitím medzier v daňovej legislatíve) vyhla dani z príjmu vo výške 13,8 miliardy dolárov, za čo sa na nich zniesla celosvetová vlna hnevu.

Nedávno sa v Bratislave uskutočnila konferencia o budúcnosti európskej ekonomickej a menovej únie za účasti jej čelných zástupcov. Miestami som sa cítil naozaj čudne.

Estónsky minister financií Jürgen Ligi minulý týždeň slovenským novinárom povedal, že by nechcel, aby Estónsko dopadlo ako Slovensko. Vie, o čom hovorí.

Čas, keď si politici požičajú na náš účet 264 miliónov eur na to, aby ich poslali do eurovalu, je vhodnou príležitosťou skontrolovať, ako sa darí eurokríze. Prekvitá.

Máme za sebou ďalšie kľúčové zasadanie rady guvernérov ECB. Trhy sa nadchli, Nemci zatínajú zuby. Pritom sa vlastne nič nové neschválilo.

Ľahšiu časť eurokrízy máme za sebou. Doteraz stačilo rozdávať sľuby. No pomaly treba začať zháňať peniaze na ich plnenie. Šetrením. A to bude bolieť. Niektorých asi viac, iných menej, isté však je, že to bude bolieť všetkých. A preto sa do toho nikomu príliš nechce.

USA na prelome roka odhlasovali odklad pádu z fiškálneho útesu. Rozpočtové problémy však nezmizli, krajina si tentoraz búcha hlavu o dlhový strop. A to napriek tomu, že ho s príslušným politicko-mediálnym divadlom zvýšila pred jeden a pol rokom o 2,1 bilióna dolárov. Ešte nestihli byť implementované žiadne z vtedy dohodnutých úspor a už je to málo. S ďalším, už 95. zvýšením dlhového stropu od roku 1940, to však bude mať prezident s republikánskou snemovňou ťažké. Strop neposúvať a namiesto toho šetriť? Podľa dvorných ekonómov ide o nemiestny extrémizmus. Východiská však nevidno, hrozil bankrot.