Postihnutým poskytneme pomoc, budeme bojovať proti terorizmu až do jeho vyhubenia. Vyše dva dni trvalo ruskému prezidentovi, kým sa vyjadril k výbuchom vo Volgograde. Tie slová sme už pritom počuli. Ale sú to slová muža, ktorý má veci pod kontrolou?

U svojich slovenských priateľov cítim zakaždým drobné potešenie, keď môžu nad českým dianím zakrútiť hlavou: Tak toto by sa u nás nestalo. Rád im znovu urobím radosť. Takže – mohol by sa na Slovensku stať príbeh Romana Housku?

Vyzerá ako farebný lesklý kamienok, hoci vôbec nejde o minerál. Opatrným zahriatím zmäkne, ale plameň ho spáli na voňavý dym. A často je miestom posledného odpočinku pravekého hmyzu. Jantár.

Nie sú doby minulé ako doby minulé. Zistila som, že Rusko sa mi páči iba vtedy, keď si ho predstavujem za jeho imperiálnych čias. Za posledné dva týždne som vzhliadla dva dôležité ruské filmy. Moskva slzám neverí a Barber of Sibiria (neviem, aký bol slovenský preklad). Kým ten prvý zobrazoval Moskvu a vzťahy v nej počas socializmu, ten druhý zakreslil do mojej sivej moskovskej mapy neuveriteľne krásny obraz. Toto je Rusko, ktoré sa mi páči.

Vrátia sa Američania? Americký prezident Barack Obama oznámil, že v prípade Iraku zvažuje „všetky možnosti“ pomoci vrátane vojenského zásahu. Austrálsky premiér Tony Abbott dodal, že ho podporí. Je to odraz toho, aká neúnosná začína byť situácia v Iraku. Krátko predtým, ako Obama predniesol tieto slová, islamisti dobyli mestá Mosúl a Tikrít. Iracká armáda im nevládze vzdorovať a sunnitskí ozbrojenci, združení v skupine ISIS (v preklade Islamský štát v Iraku a Levante), získavajú stále nové územia.

Múdrosť rozprávok a Biblie. Občas, keď som prišiel do rodiny, kde boli deti v predškolskom veku, hlbokým basom som zahlásil: „Kozliatka, kozliatka, otvorte, ja som vaša mamička.“ Deti sa smiali, lebo vedeli. Aj v Biblii píšu, že vystúpia falošní proroci a budú hlásať: „Ja som záchranca, ja vás vyslobodím!“ Neverte im. V opere Faust a Margareta sa Mefisto prechádza po javisku ako mních s ružencom po kolená. Potom odhodí tieto tradične klerikálne znaky a rozpúta peklo. Stáva sa aj v našom svete. Zjaví sa muž s náznakmi stredovekého dresu a všetci zmĺknu. Stali sa laikmi.

Na Zem dopadajú zo všetkých strán rádiové vlny, hovorí sa im „kozmické mikrovlnné pozadie”. Astronómovia z výskumnej stanice na južnom póle nedávno ohlásili, že v tých vlnách je odtlačok iných vĺn, omnoho slabších, ktoré sa doteraz nikomu nepodarilo zachytiť. Gravitačných.

Patrí to do našej kultúry. Ak niekto urobí ťažké rozhodnutie, kde ide o veľa, o život, musí sa zveriť svojim najbližším. Oznámiť im svoju voľbu. Už nie na diskusiu. Na potvrdenie, uznanie, na modlitbu. Ak niekto, koho máme radi, ide na ďalekú cestu, na dlhý čas, má všetko zbalené, prekontrolované, už len sedíme, mlčíme, čakáme na hodinu H. My, čo sme hodní dôvery, už ťažko hľadáme slová. Pohladíme, objímeme. „Držím ti palce, nech sa ti darí“. Tak „žehnajú“ rodičia svoje malé deti pred odchodom do školy, do sveta, dospelé pred životnou voľbou. „Vždy sme pri tebe stáli, nech to skončí akokoľvek, tu máš svoj domov“.

Cár Ivan Hrozný strihal bojarom brady. Stalinovi spolustolovníci sa odvážili rozprávať o Stalinovi len na záchode. Netušili, že ich odpočúva a hovorí im klozetoví Sokrati. Putin si to už myslí o celom svete a nepotrebuje ho ani odpočúvať. Má to ohúrenie, bezmocnosť a nárek, že sa nedá nič robiť, ako na dlani. Ruská okupácia Krymu sa síce všeobecne chápe ako flagrantné porušenie povojnového usporiadania sveta, popretie princípu suverenity, zakotvené v Charte OSN a nebezpečný precedens, zavádzajúci do svetovej politiky princíp ber, koľko vládzeš, ale rovnako začína pribúdať slov o tom, že treba chápať aj Putina, ktorý vníma suverenitu ako mocenský nástroj, a nie ako právo. Putina nie je ťažké pochopiť; robí len to, čo mu dovolia iní. Ťažšie je pochopiť tých iných.

Keď som bol v Moskve prvýkrát, bolo to pred tromi rokmi a bývali sme v Slovenskom dome. Dňa 24. januára 2011 tam v pristávacej hale letiska Domodedovo teroristi odpálili nálož, ktorá usmrtila desiatky ľudí. Z našej skupiny som mal jediný 18 rokov a volali mi z veľvyslanectva, nech sa druhé ráno so spolubývajúcimi dostavím na pohovor. Dostali sme malé zošitky, ako majú deti na základných školách, ktoré sa boja, že im učiteľka za ťahanie dievčenských vláskov zapíše poznámku. Každý odchod zo Slovenského domu sme tam museli zapísať: či to bol nákup, škola, cesta do divadla, alebo k bankomatu.