Tak a je to tu. Vychádza mi kniha. Bojím sa, teším sa, tŕpnem a očakávam. Napísaná, nezmeniteľná, odoslaná do tlače. Na tento článok každý za týždeň zabudne, hneď ako vyjde nový. Kniha bude svietiť na poličke. Budú si ju požičiavať, keďže sa, našťastie, knihy ešte napaľovať nedajú, aj keď k tomu tiež nie je ďaleko, keďže vychádza aj ako Ebook.

Sú isté veci (prevažne sú to veci staré a ešte prevažnejšie sú to dopravné prostriedky) , ktoré vyzerajú, akoby boli živé. A čo viac, niektoré pripomínajú zvieratká. Zvieratká neurčité, pri pohľade na ktoré sa nedá s istotou povedať – aha, to vyzerá ako mačka, ale predsa v človeku vyvolávajú isté pocity nehy.

Včera som videla nádherný čínsky film. Bol o vzdelanom mladom dievčati, ktoré si nevedelo nájsť prácu. Hneď na začiatku ju jej nový „zamestnávateľ” uniesol do malej dedinky do hôr, kde ju predal za 7 000 jenov miestnej rodine – na vydaj.

Biela pláž v mesačnom svite svieti takmer rovnako ako lúka, ktorú mám na Slovensku pred drevenicou. A rovnaký mám aj pocit. Pocit kontaktu s prírodou a Bohom. Ja viem, že tento pocit môžem mať všade, aj na električkovej zástavke pred Tescom (kde ho inak občas aj mávam), ale v prírode je to jednoduchšie – bližšie. Odtiaľ to ide aj k nám do mesta – ale byť na bielej pláži zaliatej mesačným svitom je ako stáť v centre amfiteátra.

Sedela som na zástavke na Novom moste a dívala som sa na ten papier. Vy, čo žijete v Bratislave, iste poznáte zastávkové posolstvá. Napísané na A4 perom, nakloneným písmom, ospevujúce Krista a haniace diabla a ľudí, čo ho nasledujú

Návrh zmluvy o spolupráci, ktorý poslancom OKS ponúka Most-Híd, mešká presne desať mesiacov. Pocit, že húsť naučila Bélu až núdza čiže obava, že jeho klub by čoskoro mohol byť o štyri hlavy kratší, má bližšie k istote než k podozreniu.

Keď som sa zobudila v to prvé ráno svojho nového života, nebudila som sa do depky. Spala som na hnusnom matraci pod bicími v skúšobni, ktorá nebola skúšobňou, ale starým sochárskym ateliérom v starom, rozpadajúcom sa dome, do ktorého som sa natvrdo naskvotovala. V miestnosti smrdelo riedidlo a rôzne chemikálie, a tak som hneď otvorila okno a nechala dnu preniknúť jarné lúče spolu so vzduchom. Moje prvé ráno mimo rodičovského hniezda.

Reformu potrebujeme, ale najmä preto, aby sme odvody znižovali, hovorí Peter Zajac (OKS).

Vyzerá to tak, že skúškou revolúcie marocký kráľ aspoň zatiaľ prešiel. Jeho mladí poddaní však druhýkrát odmietajú privrieť oči.

Išla som dole Karlákom, smerom k Národní Třídě, bola už tma a mrzla mi hlava...potrebovala by som čapicu...Moje prvé hodiny v Európe, a ja sa cítim čudne. Akoby som bola uzavretá v bubline, ktorá sa len tak vznáša ulicami, nepriestrelná, poskakuje si po primrznutých chodníkoch.