Na začiatku som mala trému spolu s ním. Neviem prečo, ale veľmi som tŕpla. Aj keď mal za sebou kapelu a vokalistky, pripadal mi na tom pódiu strašne osamelo. Stál a díval sa na ľudí. Spieval im.

Na pódiu malého klubu stojí veselá dievčina. Z laptopu znejú elektronické zvukové koláže, ona k tomu brnká na gitare, zvoní na zvonkohre, fúka do jednoduchých dychových nástrojov, cinká na hrkálkach a spieva. Kira Kira.

Je to už veľmi dávno, čo sa niekedy v polovici decembra 1989 uskutočnilo prvé stretnutie Občianskeho fóra s Verejnosťou proti násiliu na bratislavskej pôde. Hovorili sme skôr vo filozofickej ako praktickej rovine o tom, ako by sa mala profilovať tvár našich hnutí.

Hovorí sa im sudetskí Nemci, ale vlastne by sa im malo hovoriť sudetskí Rakúšania.

Oslovili sme univerzitných pedagógov a analytičku, ktorí majú zasvätený pohľad na Univerzitu Komenského s nasledovnými otázkami: Je UK dobrá univerzita? Pôsobia v nej kvalitní pedagógovia a vedci vďaka alebo napriek tejto inštitúcii?

Keď vydavateľstvo Alberta Marenčina vydalo pred časom spomienkovú knihu Žo Langerovej Vtedy v Bratislave, bola to taká malá literárna udalosť, o ktorej sa v bratislavských kaviarňach veľa hovorilo.

„Čo je to za festival, ktorý sa začína už v stredu,“ pýtala sa z pódia Lily Allen. „Vy nemusíte ísť zajtra ráno do práce?“ Veru nie. Sziget nie je eventom, ktorý človek stíha vo voľnom čase, ani sériou koncertov, ktorými si rozširuje hudobný obzor. Sziget je pohyblivým sviatkom, výročným žúrom, dovolenkovou destináciou. Aj tento rok to tak bolo.

Nevedela som, koľko čiernoty, koľko nezmyselných sadzí je v ich dušiach. V dušiach v krajine pod Tatrami. Koľko falše a zloby. Neporozumenia vychádzajúceho z nevedomosti a hlúpej výchovy. Majú adoptované detičky z Afriky, cestujú do Thajska a potom majú rečičky, akí sú tam tí ľudia zlatí a chudobní, ale šťastní, počúvajú často čiernu hudbu, keď však príde reč na Rómov, vypustia veci ako „do plynu s nimi“.

Sú miesta, ktoré majú čaro nemennosti. A sú mestá, kam sa môžete vracať každý rok, pretože sú každý rok iné. Takým mestom je aj po dvadsiatich rokoch – a ešte dvadsať alebo aj sto rokov bude – Berlín.

Vraj to všetko dobre dopadlo. Prišlo 2 000 ľudí aj bez masívneho promo. Tých 2 000 ľudí bolo nadšených a malo husiu kožu. Finalisti boli talentovaní. Víťazi jasní od momentu ako začali spievať. Novinári prekvapení. Prišli nafilmovať fiasko, cigánske pitky a bitky, zlú organizáciu, nedostatok prostriedkov a moje naivné a hlúpe nadšenie. Namiesto toho v Spišskom Hrhove bolo všetko super.