Celý život som si hrýzla nechty. Úplne odmalička. Nie je mi úplne jasné, ako som si hrýzla nechty, keď som ešte nemala zuby, ale predpokladám, že som si našla nejakú cestu. Aj moja mama si hrýzla nechty. Aj najlepšia kamarátka mojej mamy, Darinka, aj tá si hrýzla nechty. Ale sú rôzne formy hryzenia nechtov.

Národná hrdosť, to je vám taká zvláštna vec. Jednak ťažko definovateľná (kde sa končí hrdosť a začína sa nacizmus?), a potom dá sa vzťahovať na toľko rôznych elementov, že vlastne ťažko povedať, či je to pozitívna, alebo negatívna vec.

Poznáte to – vojdete dnu a je tam ten špecifický, úplne jasne definovateľný typ ticha a vône. To ticho je také chladničkové a mrazničkové, v pozadí možno hrá malý tranzistor. Ale ešte stále je to ticho.

Tak a je to tu. Vychádza mi kniha. Bojím sa, teším sa, tŕpnem a očakávam. Napísaná, nezmeniteľná, odoslaná do tlače. Na tento článok každý za týždeň zabudne, hneď ako vyjde nový. Kniha bude svietiť na poličke. Budú si ju požičiavať, keďže sa, našťastie, knihy ešte napaľovať nedajú, aj keď k tomu tiež nie je ďaleko, keďže vychádza aj ako Ebook.

Sú isté veci (prevažne sú to veci staré a ešte prevažnejšie sú to dopravné prostriedky) , ktoré vyzerajú, akoby boli živé. A čo viac, niektoré pripomínajú zvieratká. Zvieratká neurčité, pri pohľade na ktoré sa nedá s istotou povedať – aha, to vyzerá ako mačka, ale predsa v človeku vyvolávajú isté pocity nehy.

Včera som videla nádherný čínsky film. Bol o vzdelanom mladom dievčati, ktoré si nevedelo nájsť prácu. Hneď na začiatku ju jej nový „zamestnávateľ” uniesol do malej dedinky do hôr, kde ju predal za 7 000 jenov miestnej rodine – na vydaj.

Biela pláž v mesačnom svite svieti takmer rovnako ako lúka, ktorú mám na Slovensku pred drevenicou. A rovnaký mám aj pocit. Pocit kontaktu s prírodou a Bohom. Ja viem, že tento pocit môžem mať všade, aj na električkovej zástavke pred Tescom (kde ho inak občas aj mávam), ale v prírode je to jednoduchšie – bližšie. Odtiaľ to ide aj k nám do mesta – ale byť na bielej pláži zaliatej mesačným svitom je ako stáť v centre amfiteátra.

Sedela som na zástavke na Novom moste a dívala som sa na ten papier. Vy, čo žijete v Bratislave, iste poznáte zastávkové posolstvá. Napísané na A4 perom, nakloneným písmom, ospevujúce Krista a haniace diabla a ľudí, čo ho nasledujú

Keď som sa zobudila v to prvé ráno svojho nového života, nebudila som sa do depky. Spala som na hnusnom matraci pod bicími v skúšobni, ktorá nebola skúšobňou, ale starým sochárskym ateliérom v starom, rozpadajúcom sa dome, do ktorého som sa natvrdo naskvotovala. V miestnosti smrdelo riedidlo a rôzne chemikálie, a tak som hneď otvorila okno a nechala dnu preniknúť jarné lúče spolu so vzduchom. Moje prvé ráno mimo rodičovského hniezda.

Vyzerá to tak, že skúškou revolúcie marocký kráľ aspoň zatiaľ prešiel. Jeho mladí poddaní však druhýkrát odmietajú privrieť oči.