Som obklopený lekármi. Napríklad môj brat Peter je lekár. Na jeho mieste by som ním už nebol. Pretože to, čo čítam o lekároch, je také urážajúce, že vydržať môže iba zopár hrdinov a samozrejme veľa odborárskych bosov. Kolektívna vina ako vyšitá, súčasnému bláznovstvu asistuje síce len malá časť, ale každý píše lekári to, lekári hento. Nikto nepíše prísne o odborároch, tých ľud naďalej miluje a rád bude nasledovať ich rady.

„Chystáš sa na Bennyho Golsona?“ opýtal som sa pred niekoľkými dňami kamaráta – džezového hudobníka a fanúšika. „Kto je to?“ schladila ma jeho odpoveď.

Nemáme veľký problém rozlíšiť počínanie Ľubomíra Galka a Roberta Kaliňáka. Prvý bojoval proti korupčnej chobotnici, o druhom radšej pomlčme. Prvý hovorí škrípavo otvorene, druhý hladko klame. Prvý pripúšťa chyby, druhý sa dodnes neospravedlnil Hedvige Malinovej. Rovnako dobre vieme, že ani novinárov nemožno vyňať spod zákona a majú len tie práva ako ostatní.

Neštrajkujú, nehromžia, že sa im máli, nesťažujú sa. Nedávajú a nesťahujú výpovede, nehrozí pre nich výnimočný stav. Sanitárky a sanitári, bez ktorých by zdravotníctvo nefungovalo.

Bolo v poriadku, keď novinári kritizovali exministra Galka a jeho VOS za odpočúvanie novinárov. Lenže napriek tomu spoločná deklarácia slovenských denníkov smrdí.

Emil, stále je nejaké výročie, podobne ako za komunistov, raz bol Deň znárodnenia, to bolo presne 28.októbra, keď bolo výročie vzniku ČSR, inokedy sa zase oslavoval víťazný február, len sa to vtedy muselo písať veľkými písmenami, teraz sa už nemusí, lebo zase až taký víťazný nebol, potom sa oslavovalo povstanie, tiež niekedy s veľkým niekedy s malým „p“, raz sa oslavovalo viac, raz menej, ale stále to bola komunistická záležitosť, iných k tomu nepustili,

Pred piatkovým stretnutím európskych ministrov financií v Kodani sa objavili správy o možnom navýšení stálej formy eurovalu – Európskeho stabilizačného mechanizmu. Či už k nemu dôjde, alebo nie, kľúčovým hráčom v dlhovej kríze ostane aj naďalej Európska centrálna banka.

Mnohí autori už popísali veľa kritických slov o zmätených predstavách, ktoré momentálne prevážili zdravý rozum v obchodnej politike vlády Spojených štátov. Až človek zvažuje, či sa k tomu ešte dá niečo povedať.

Nejdříve trochu sebezpytování. Docela dlouho jsem Ruda Dzurka považoval za svého romského kamaráda, za romského umělce a sebe za tolerantního gádže. Dnes už vím, že i v mém postoji byl kus takzvaného romského problému. Ve mně – ne v něm.

Keď plače filmová hviezda, ktorá dostala Oscara, je to smiešne, no pochopiteľné: ona nevedela, či tú cenu dajú jej, preto bola vzrušená... No ak by to vedela dopredu – načo by plakala? Navyše, keby sama vymenovala porotu z preverených akademikov – a vlastne by Oscara dala sama sebe.