Mal som to šťastie byť v CERN-e pri zverejnení oznamu o objave novej častice, ktorej všetky pozorované vlastnosti sú v zhode s dlho hľadaným Higgsovým bozónom. V ten deň tu panovala celkom mimoriadna atmosféra.

S t r a š n e p o m a l y sa píše na počítači, keď mám zmrznuté ruky. Písmenko za sekundu. Žiadna diakritika. A to sa nemám na čo sťažovať. Po roku (áno po roku!) som konečne na treku. A už tretí deň mám slzy v očiach, vždy ked idem popredu, predo mnou nik, iba hory a Boh. Ani som nevedela, ako mi to chýba. Nie šport, nie osemtisícovky. Ale maličkosti. Tie veľké popraskané líčka malých šerpských detí. Volám ich Šerpiatka.

V akom znamení sa po 2. januári začal pre Maďarov nový rok? Na Andrássyho ceste bola tridsať-štyridsaťtisícová demonštrácia proti politike vlády. Občianske organizácie zorganizovali protest v zimný deň, ktorý inak nebol zvlášť chladný.

Zobudila som sa, tak ako každé ráno, na ukrutný škrekot goanských vrán. Začínajú okolo ôsmej, pričom vrchol dosahujú okolo deviatej. Ľudia z chatiek na pláži vyliezajú o čosi skôr – v chatkách sa od pol deviatej nedá dýchať. Vrany a vzduch, dve veci, ktoré udržujú naše dni v zdravom a pravidelnom rytme. Ranné vstávanie rovná sa večerné zaspávanie. Rutina. Vyšla som na vykachličkovanú verandu pozdraviť naše kravy, ktoré sa večne ponevierajú na priedomí, ale namiesto nich mi zrak padol na zem.

Michael Kocáb. Tajomný hrabě. Keď v osemdesiatom druhom vyšiel prvý album Pražského výběru Straka v hrsti, bola to udalosť, ktorá zatriasla krajinou, platňu pár dní po vydaní stiahli a cenzori zakázali. Predávala sa neskôr na čiernom trhu za priemerný mesačný plat, môj brat Marián zohnal nahrávku na Emgetonke, asi x-tú kópiu, šušťala tak zvláštne, až som si myslel, že je to umelecký zámysel a neskôr objavený čistý zvuk ma prekvapil.

Emil, stále je nejaké výročie, podobne ako za komunistov, raz bol Deň znárodnenia, to bolo presne 28.októbra, keď bolo výročie vzniku ČSR, inokedy sa zase oslavoval víťazný február, len sa to vtedy muselo písať veľkými písmenami, teraz sa už nemusí, lebo zase až taký víťazný nebol, potom sa oslavovalo povstanie, tiež niekedy s veľkým niekedy s malým „p“, raz sa oslavovalo viac, raz menej, ale stále to bola komunistická záležitosť, iných k tomu nepustili,

„Som si istý, že euro nás dotlačí k zavedeniu nových nástrojov hospodárskej politiky. Zatiaľ je ich zavedenie politicky nepriechodné. No jedného dňa príde kríza a tieto nové nástroje budú prijaté.” Takto prorocky predpovedal budúci vývoj v decembri 2001 Romano Prodi, vtedajší predseda Európskej komisie.

V léčebnách dlouhodobě nemocných je prý průměrná šance na dožití osmdesát dnů. V horizontu těchto dnů pacienti umírají na dehydrataci anebo podvýživu. Mám tyto informace od člověka, který situaci zná z první ruky. Drtivá většina lidí u nás umírá mimo domov – na interních odděleních špitálů, v domech seniorů, v hospicech a na LDN-kách.

Strávila som noc a deň s ľahkými ženami. Milujú ma. Na rozdiel od ostatných žien ich neodsudzujem a na rozdiel od mužov sa na ne pozerám očami, nie pohlavím. Len čo som po dvojročnej abstinentskej pauze vtrhla opitá do nepálskeho Dance Baru, spolu s jeho majiteľom a dvoma ďalšími kamošmi, mala som ich stále okolo krku. Napriek tomu, že jeden z mojich kamošov je najslávnejším nepálskym spevákom, o neho baby ani nezakopli. Za to na mojich kolenách sedela permanentne jedna a okolo krku som mala druhú. Stali sme sa sestrami, vymenili si náramky a prstene. Dance bar je nepálska špecialitka.

Čítania a evanjelium tohto dňa postavili vedľa seba zasľúbenie a jeho naplnenie do zvláštneho napätia. Toto napätie pociťujeme vždy pri čítaní Starého a Nového zákona. Je to skvelá vízia proroka Izaiáša, ktorý po všetkých pokoreniach Izraela mocnosťami tohto sveta vidí okamih, keď nad celou krajinou vyjde veľké svetlo tohto zdanlivo bezmocného Boha, ktorý akoby nevedel chrániť svoj ľud. Prorok vidí okamih, keď sa tomuto Bohu budú klaňať králi iných národov, prídu k nemu ľudia zo všetkých kútov sveta a položia pred neho svoje dary. A srdce Izraela sa bude chvieť radosťou.