Emil, ďakujem Ti za veľkonočný pozdrav, aj keď si mi ho poslal trochu predčasne, lebo do Veľkej noci ešte zopár dní zostáva, ale aj tak ma potešilo, že si si na mňa spomenul, hoci neviem, prečo si vybral pohľadnicu s nápisom Veľa vody!, ako keby na Veľkú noc mali polievať mňa.

Mal som slovenskú hymnu vždy rád. Po tej našej českej uspávanke, veď viete: „Kde domov můj“, mi tá slovenská blesky metajúca polovica chýbala a chýba mi ešte aj teraz, po dvadsiatich rokoch od federácie.

Pod železničným násypom bruselskej stanice Gare du Nord sa tiahne pustá ulica, Rue d´Aerschot. „Toto nie je žiadny pisoár,“ je ružovou farbou napísané na niekoľkých miestach. Takmer všetky domy majú výklady, v ktorých sedia prostitútky. Okolo nich sa tmolia svorky mladých mužov. Pred výkladmi vyvolávajú obscénne výzvy, svojimi pohľadmi aj gestami zosmiešňujú prostitútky a vyvršujú si na nich zlosť. Prostitútky sa usmievajú. Väčšinou sú mladé, mnohé sú až nápadne pekné. Sú to Európanky.

Halušky. Guľáš. Vyprážané morské prasiatko. Roastbeef. Karí. Pizza. Vepřo, knedlo, zelo. Národné jedlá. Nech rozmýšľam, ako rozmýšľam, nemyslím, že ich má každá krajina. A niektoré ich majú zasa niekoľko. Tak napríklad, pizza alebo špagety?

Čau, Emil, prepáč, že Ťa zdravím takto moderne, ale tento pozdrav sa už ujal aj u nás v starobinci. Už nikto nezdraví ahoj, nazdar, alebo servus. Každý zdraví čau. Aspoň takto sa omladzujeme, keď ináč to už nejde. Každý utorok máme povinnú lekársku prehliadku, ktorá pozostáva z toho, že lekárka sa nás opýta, či sa cítime dobre.

Predstavme si, že by sme zobrali všetko zlato, ktoré ľudia počas celej histórie vyťažili, a odliali z neho kocku. Aká veľká by bola tá kocka? Menšia, než by väčšina z nás očakávala. Jej hrana by mala dvadsať metrov.

Už som spomínal, ako sa mi párkrát stalo, že som si doma zabudol mobil a cítil som sa ako bez ruky. Dokonca bez hlavy. Nevedel som nič. Aké má kto číslo, aké mám v ten deň povinnosti, nič. Všetko mám v mobile.

Prv než som išiel do Bruselu, založil som si ku všetkým 27 členským národom archív; dejiny, štatistiky, zvláštnosti. O Malťanoch som tam napríklad mal, že rekordných 54 percent z nich prečíta menej než jednu knihu ročne, že svojho rímskokatolíckeho Boha volajú po maltézsky „Alah“ a že maltskí muži sa na plážach svojho ostrova uchyľujú k masturbácii pred nemeckými turistkami.

Čo sme sa načakali! A dočkali sme sa. Nebolo to teda to povestné čakanie na Godota, ktorý nepríde. Godot prišiel. A v plnej paráde. Mám teraz na mysli Veľkú knihu o prde s podtitulom Základy flatulológie pre každého, vydanú nakladateľstvom Paseka.

Je to veľmi smutné. A to aj v rámci toho, aké to niekedy vie byť veselé. „Mám jointa radšej ako teba,“ povedal môj kamarát Chhewang svojej frajerke a opustil ju. Chcela od neho, aby menej hulil.