My si vlastne vôbec neuvedomujeme, že úplne hocikedy, znenazdajky, bez toho, aby sme sa stihli zamyslieť či pripraviť, sa môže stať úplná katastrofa. Môžeme zomrieť, môžu zomrieť, alebo zmiznúť naši blízki, môže prísť zemetrasenie alebo iná pohroma, môže nám padnúť na hlavu bomba, prosto, môže sa stať hocičo.

Kde je vlastne to šťastie? Prečo sa nedá lokalizovať? Prečo sa nedá naplánovať? Alebo aspoň kúpiť, či vybártrovať? Sedím na letisku, idem do Nepálu a mnohým doma na Slovensku sa zdá, že to mám vyhraté. Že mám šťastie zabezpečené. Že pri mojom spôsobe života to jednoducho nemôže byť inak.

Mám rada také normálne mestá. Také mestá, ktoré nezdobia turistické ceduľky, ale šnúry bielizne s voňavými obliečkami, ktoré visia až celkom nad chodník. Mám rada, keď sa pod tými obliečkami hrajú deti futbal a obďaleč sedí babka na stoličke, ktorú si ráno vytiahla pred dom a celý deň pozoruje svet.

Niektoré letá boli v znamení škatúľ. Najmä letá v Banskej Bystrici, kde bývala kamarátka Kristínka. Naše mamy boli spolužiačky a cez leto sme k nim občas chodievali. Kika bola Ribanna a ja Vinnetou. To iba niektoré dni. Tie zvyšné sme si ráno privstali a utekali sme do potravín pýtať škatule.

Po štvorhodinovej ceste do Kokavy nad Rimavicou mi už na námestí kýva Vlado Sendrei – výborný rómsky hudobník (a futbalový tréner, čo nikto nevie) a nasadá k nám do auta.

Sedím v starom modrom kresle na dvore uprostred rómskej osady a štípu ma komáre. Na kolenách mám cudzí laptop – používa sa na školenia Rómov. „S kým si píšete?!“ pokrikujú na mňa priateľsky okoloidúci Rómovia.

Milý Emilko, som v takom rozpoložení, že sa zo mňa valia emócie, skrátka som namäkko. Sedím pred televízorom, hovoria tam, že bude pršať a mne sa tisnú slzy do očí.

Ženy majú k oblečeniu iný vzťah ako muži. Nie je čisto úžitkový, ale ani nie je úplne len o ženskej túžbe po kráse. Ženy hľadajú v handrách aj rôzne iné veci. Napríklad ducha. Svoju náladu, svoj postoj a bárs čo ešte.

Zbesilo behám po hudobninách a hľadám detskú gitaru. Ohmatávame aj s kamarátom jeden nástroj za druhým, keď mi tu zrazu padne do oka ružová detská gitara s nápisom Gipsy Rose.

Emil, zažil som čudesnú vec, skoro som neveril vlastným očiam. Inak, prepáč že hneď odbočujem, výraz „neveriť vlastným očiam“ naznačuje, že ide o niečo výnimočné, ťažko uveriteľné a ak by si to nevidel na vlastné oči, tak neuveríš, že sa to stalo.