Putinov hovorca povedal, že Európania nedostávajú úplné informácie o situácii na Ukrajine a že naše správy sú cenzurované. Hm. Pozerajúc doma ruskú telku, beriem to ako fór. Ešte v čase Majdanu nás tu v Rusku kŕmili jednostrannými zábermi o chudákoch policajtoch. Rozhovor s policajtom o tom, ako im tí demonštranti-teroristi ubližujú. Rozhovor s matkami policajtov. Ani jeden rozhovor s demonštrantom. A potom nám kamarát, právnik, ale inak pohoďák a hulič, vraví: „Keby verbovali, hneď by som išiel brániť našich!” Táto ich propaganda tu urobila aj z inteligentných ľudí ovce. A toto isté si myslia oni o nás.

U svojich slovenských priateľov cítim zakaždým drobné potešenie, keď môžu nad českým dianím zakrútiť hlavou: Tak toto by sa u nás nestalo. Rád im znovu urobím radosť. Takže – mohol by sa na Slovensku stať príbeh Romana Housku?

Vrátia sa Američania? Americký prezident Barack Obama oznámil, že v prípade Iraku zvažuje „všetky možnosti“ pomoci vrátane vojenského zásahu. Austrálsky premiér Tony Abbott dodal, že ho podporí. Je to odraz toho, aká neúnosná začína byť situácia v Iraku. Krátko predtým, ako Obama predniesol tieto slová, islamisti dobyli mestá Mosúl a Tikrít. Iracká armáda im nevládze vzdorovať a sunnitskí ozbrojenci, združení v skupine ISIS (v preklade Islamský štát v Iraku a Levante), získavajú stále nové územia.

Múdrosť rozprávok a Biblie. Občas, keď som prišiel do rodiny, kde boli deti v predškolskom veku, hlbokým basom som zahlásil: „Kozliatka, kozliatka, otvorte, ja som vaša mamička.“ Deti sa smiali, lebo vedeli. Aj v Biblii píšu, že vystúpia falošní proroci a budú hlásať: „Ja som záchranca, ja vás vyslobodím!“ Neverte im. V opere Faust a Margareta sa Mefisto prechádza po javisku ako mních s ružencom po kolená. Potom odhodí tieto tradične klerikálne znaky a rozpúta peklo. Stáva sa aj v našom svete. Zjaví sa muž s náznakmi stredovekého dresu a všetci zmĺknu. Stali sa laikmi.

Na Zem dopadajú zo všetkých strán rádiové vlny, hovorí sa im „kozmické mikrovlnné pozadie”. Astronómovia z výskumnej stanice na južnom póle nedávno ohlásili, že v tých vlnách je odtlačok iných vĺn, omnoho slabších, ktoré sa doteraz nikomu nepodarilo zachytiť. Gravitačných.

Patrí to do našej kultúry. Ak niekto urobí ťažké rozhodnutie, kde ide o veľa, o život, musí sa zveriť svojim najbližším. Oznámiť im svoju voľbu. Už nie na diskusiu. Na potvrdenie, uznanie, na modlitbu. Ak niekto, koho máme radi, ide na ďalekú cestu, na dlhý čas, má všetko zbalené, prekontrolované, už len sedíme, mlčíme, čakáme na hodinu H. My, čo sme hodní dôvery, už ťažko hľadáme slová. Pohladíme, objímeme. „Držím ti palce, nech sa ti darí“. Tak „žehnajú“ rodičia svoje malé deti pred odchodom do školy, do sveta, dospelé pred životnou voľbou. „Vždy sme pri tebe stáli, nech to skončí akokoľvek, tu máš svoj domov“.

Microsoft má od februára nového, v poradí tretieho šéfa. Steva Ballmera vystriedal na poste výkonného riaditeľa Satya Nadella. Ind, ktorý v Microsofte pracuje už 22 rokov, by mal byť hnacím motorom zmien.

Cár Ivan Hrozný strihal bojarom brady. Stalinovi spolustolovníci sa odvážili rozprávať o Stalinovi len na záchode. Netušili, že ich odpočúva a hovorí im klozetoví Sokrati. Putin si to už myslí o celom svete a nepotrebuje ho ani odpočúvať. Má to ohúrenie, bezmocnosť a nárek, že sa nedá nič robiť, ako na dlani. Ruská okupácia Krymu sa síce všeobecne chápe ako flagrantné porušenie povojnového usporiadania sveta, popretie princípu suverenity, zakotvené v Charte OSN a nebezpečný precedens, zavádzajúci do svetovej politiky princíp ber, koľko vládzeš, ale rovnako začína pribúdať slov o tom, že treba chápať aj Putina, ktorý vníma suverenitu ako mocenský nástroj, a nie ako právo. Putina nie je ťažké pochopiť; robí len to, čo mu dovolia iní. Ťažšie je pochopiť tých iných.

Keď som bol v Moskve prvýkrát, bolo to pred tromi rokmi a bývali sme v Slovenskom dome. Dňa 24. januára 2011 tam v pristávacej hale letiska Domodedovo teroristi odpálili nálož, ktorá usmrtila desiatky ľudí. Z našej skupiny som mal jediný 18 rokov a volali mi z veľvyslanectva, nech sa druhé ráno so spolubývajúcimi dostavím na pohovor. Dostali sme malé zošitky, ako majú deti na základných školách, ktoré sa boja, že im učiteľka za ťahanie dievčenských vláskov zapíše poznámku. Každý odchod zo Slovenského domu sme tam museli zapísať: či to bol nákup, škola, cesta do divadla, alebo k bankomatu.

Na schôdzi zdvihol ruku. Riaditeľ im povedal, nech hovoria na rovinu. Čo si myslia. Využil to teda na to, aby nahlas povedal niečo, čo v sebe už niekoľko mesiacov dusil. Začal hovoriť o nízkych platoch zdravotníckeho personálu, potom o špinavých priestoroch, nedostatku vody, poslednom rozbitom sterilizátore, a vôbec, o pretekaní a plytvaní vodou v celej nemocnici. Nezastavil sa a pokračoval ďalej o teple v čakárňach, keď sa do nich nahrnú pacienti a o nedostatku chirurgických nástrojov na sálach. Svoju reč ukončil slovami: „Toto sa nedá vydržať. Nikto to nemôže vydržať.“ Sála sa ponorila do nepríjemného ticha.