Keď sa po štyroch rokoch zmení vláda a vy máte pocit, že to bude lepšie, musí nastať rozčarovanie. Musí. Mnoho vecí totiž nezáleží na politikoch, zároveň, žiaľ, veľa vecí áno. Príliš veľa vecí. Keďže máme slobodné voľby iba krátky čas, iba päť normálnych volebných období, nie sme zvyknutí na to znovuobjavovanie, že aj tí sympatickejší sú stále len politici so všetkým, čo k tomu patrí – aj v kladnom slova zmysle. A preto to často preháňame.

V minulom čísle bola reč o slovenských filmoch, ktoré budú uvedené na tohtoročnej prehliadke Jeden svet (23. až 28. novembra, Bratislava). Pozrime sa teraz na tie slovensko-koprodukčné a bratské české.

Dňa 7. 11. vysvätil pápež Sagradu Famíliu, a tú udalosť, ako asi tušíte, nespomínam z dôvodov emocionálneho rozochvenia, ktoré v niektorých pápežská stolica vyvoláva, ale vnímam ju z tzv. svetského hľadiska, konkrétne z hľadiska symboliky tejto katalánskej atrakcie (nie pejoratívne) voči mestu Barcelona.

Kto je Keli Carender? Nie je to líderka hnutia Tea Party, pretože Tea Party lídrov nemá. Aspoň nie oficiálnych. Ale rozhodne je to asi najznámejšia tvár hnutia, je jeho zakladateľkou (hoci aj tých, ktorí by sa za zakladateľov dali považovať, je viac). Sama pozíciu líderky odmieta – „je tu tisíc lídrov,“ hovorí.

V parížskom Louvri sa v týchto dňoch koná významná výstava diel sochára Františka Xavera Messerschmidta. Spolukurátorkou výstavy je slovenská historička umenia a najväčšia svetová znalkyňa tohto sochára. Mária Pötzl-Malíková.

Aj napriek tomu, že som muzikantka, zvádza ma to k sentimentálnemu tvrdeniu, a to, že niet krajšieho zvuku ako jarný štebot vtákov. Nedá sa to však, pustiť ho z ezoterickej pásky.

Výhodou cestovania je okrem iného intenzita prežívania. Keď niekam ideme, chceme za daný čas, ktorý máme, vidieť čo najviac. To je jedno, či je to miesto pekné, alebo nudné. Aj keď tam dokopy nič nie je, ideme sa aspoň pozrieť do miestneho múzea, odfotíme si miestnych obyvateľov, a chodíme s otvorenými očami.

Počúvame to odmalička. Dobré časy už boli. Najskôr nás to baví, chceme o tých časoch počúvať. Potom nás to otravuje, najmä ako argument dospelých pri debatách v puberte. Potom nám je to smiešne. Chvíľu si to nevšímame. A potom prvýkrát použijeme zaklínadlo „to my, keď sme boli mladí, to boli časy...“ a sme tam.

E-mailom mi prišla pozvánka do kina. Ak nebude mať tento film dosť divákov, stiahnu ho z programu, píše sa v ňom. Poškodí to tých, ktorí u nás takpovediac podviedli politický prevrat.

Šero a rozsvietené svetlá na námestí Tahrír, červenejúca sa zmes svetielok, prerušované záblesky fotoaparátov a svit telefónnych displejov. Nebola som tam, ale aj tak presne viem, čo cítil každý Egypťan, zhromaždený v centre Káhiry.