Tak teraz, keď už je toho plný bulvár (aj keď mi je ľúto, že ste to vy nevedeli prví), môžem konečne o tom hovoriť. Môžem konečne písať do tohto svojho týždenného terapeutického denníčka o tom, aké to je, keď sa po 30 rokoch vžívam do roly mamy. Mamy ako takej, ale v tomto štádiu najmä do mamy svojej. Nikdy som to nejako veľmi neriešila, vediac, že som bola, minimálne jednostranne, totálne nechcená, ale teraz, ako sa mi pomaly zväčšuje bruško, a nálady a emócie sa striedajú ako po nejakej šialenej droge, pričom citlivosť je nastavená na maximum, mám pocit, že moja mama musela byť asi bohyňa.

Raz za rok som porotcom v literárnej súťaži. Nejde o Nobelovu cenu, slovenskí študenti súťažia o najlepšiu krátku poviedku v nemčine.

Po mesiaci v Moskve, šedivej a nie a nie sa prebúdzajúcej k jari, sme konečne vypadli preč. Na Zalatoe Kaľco, tzv. Zlatý okruh. Oblasť, siahajúca asi 250 km severne nad Moskvu? Plná malebných mestečiek s impozantnými kremľami, pravoslávnymi kostolíkmi s vežičkami v tvare cibule, malebnými dreveničkami a rozbitými vozovkami. Hneď za Moskvou sme zostali v 9-hodinovej zápche, a tak nám 228 km cesta trvala 11 a pol hodiny. V rusku je „prázdnik" a cez prázdnik idú predsa všetci na „daču". Pätnásťmiliónová Moskva ide zrazu chalupárčiť. Ostávajú iba presvedčení komunisti na prvomájovom sprievode.

Ku každému mestu si priradím tvár, ku každému miestu nejakú osobnosť. Camagüey ma dojíma ako striedma dáma s dlhým rodokmeňom. Frankfurt je pre mňa punkový účes a úzka kravata, Praha sú modré oči a pokrivený úsmev mladého muža, ktorý mi – len na sekundu – vstúpil do cesty. Lima je neopísateľná, až na ten prach. Je všade. Víri sa, sadá, letí ponad útes, až skončí v mori. Na Karibik príliš studenom a rozbúrenom mori. Maličké čiastočky zeme a piesku cítite na tvári, na tele, v jedle, v celom živote. Prach je na ovocí, aj na čerstvo podávanom ceviche, nájdete ho v koktaile. Prach je to, na čo sa všetci raz zmeníme, keď príde ten deň, ale tu v Lime patrí prach k životu, nie k smrti.

Pamätáte si na naozajstné párky? Na tie, čo ešte obsahovali mäso? Pamatáte si na mlieko, čo chutilo ako smotana? Pamätáte si na ruskú zmrzlinu, z ktorej človeku išli zimomriavky? Na jahody, ktoré voňali ako z babičkinej záhradky? Ak niečo z toho u nás nájdete, o čom vo väčšine spomínaných prípadov pochybujem, tak jedine v špeciálnom BIO obchode, bude tam milión Fair Trade nálepiek, vyhodíte za to mailand, a to len preto, aby ste jedli normálne žrádlo. Nie v Rusku.

Fascinuje ma tá masa vody nad Moskvou. Ešte viac ma fascinuje samotný zvrhlý nápad vybudovať ju. Kto iný, bol to sám Stalin, ktorý si zmyslel, že Moskva musí mať priamy prístup k piatim okolitým moriam. A keďže bola totalita a gulagy boli plné politických väzňov, vybudoval Moskovský kanál. Spája rieku Moskvu a Volgu a má dĺžku 128 km. Počas výstavby v rokoch 1932 až 37 zomrelo 22 tisíc väzňov z gulagov, ktorí budovali toto šialenstvo

Billie sa rozosmial, keď na benzínke márne hľadal ľadový čaj bez cukru, a ja som mu ako náhradu priniesol oranžový ice tea s príchuťou kanabisu. Andrea vo štvrtok trochu poblúdila, no videla aspoň tri veci od Major Lazer; kedysi na ich hudbu robila choreografie. Podľa Jeffa dostali Smashing Pumpkins v Trenčíne najchutnejšiu večeru od začiatku európskeho turné.

Pred pár rokmi som v jednom z týchto stĺpčekov spomínala svojho kamaráta Austrálčana, buddhistického mnícha, ktorý žije v obrovskom kláštore v Indii medzi tisíckami tibetských mníchov (bolo to niekedy v januári alebo februári 2011). Stretla som ho v indickom meste Bodhgaya, kam prišiel s kamarátom z kláštora meditovať pod Buddhov strom. Ja som tam bola písať svoju knihu.

Nie je mi to úplne po srsti, predávať okato samu seba. Ale keď som zašla až tak ďaleko, že som nechala druhých, nech o mne nakrútia dokument, je to už jedno a nedá mi to neprihriať mu tu teraz polievočku. Takže, áno, do kín teraz prišiel dokument Fulmaya, dievčatko s tenkými nohami. Prišiel do kín v čase, keď sa môj život turbulentne otočil o 180 stupňov a neostal mi kameň na kameni. Napriek tomu nepadám do priepasti, ale ani nelietam v euforických nebesách. Väčšina filmu je nakrútená v čase, keď som ešte nič netušila. Respektíve tušila, ale nepredpokladala.

Cestujú v skupinkách po jednotlivých častiach našej Havany. Sú ich stovky. Áno, reč je o stovkách študentov z komunistickej Číny, ktorí sa na komunistickej Kube učia španielčinu. Na rozdiel od turistov, ktorí tu zostanú nanajvýš dva týždne, robia náš život farebnejším. Vďaka nim sa tu opäť objavili šikmé oči, kedysi, v prvej polovici dvadsiateho storočia, také bežné.