Hudba je mocná čarodejka. Jej kúzla sú hlavnou náplňou nášho festivalu, veľkoryso však prepúšťa miesto aj iným veciam. Tento ročník Pohody bol ročníkom Václava Havla a ja som rád, že ho festival prijal tak vrelo. Čakal som pozitívne reakcie, no realita prekonala všetky moje predstavy.
Dlho som nevedel pomenovať príčinu mojej vnútornej skepsy a nepokoja pri pohľade na vývoj správy vecí verejných v našej krajine. Tušil som, že zdrojom mojej traumy nebudú konkrétne kauzy, ani politické kotrmelce Slovenských ponovembrových reálií, ale čosi všeobecne platné.
Som rád, že robím to, čo robím. Festivaly sú o stretávaní – návštevníkov, umelcov, ale aj dodávateľov, brigádnikov, dobrovoľníkov, kolegov, záchranárov, partnerov
Sedíme v hale Cooper Union na Východnej siedmej ulici a čakáme na prednášku Umberta Eca. Pred nami samé stĺpy. Ako podotýka pán za mnou, „architekt tohto priestoru musel byť úplný idiot,“ lebo z každého sedadla človek vidí stĺp, ktorý mu blokuje výhľad na hostí.
Slnečné popoludnie, zarámované príjemným pezinským námestím. Smerom k nemu kráčajú skupinky ľudí. Niektorí zjavne rovno z práce, ďalší z útulných kaviarní a vinární.
Drevenú architektúru nepovažuje za symbol biedy, ako je to na Slovensku obvyklé. Mrzí ho, že cirkvi stavajú nové murované chrámy a na tie staré drevené niekedy zabúdajú.
