Približne pred ôsmimi rokmi sa ma Ján Štrasser, ktorého som vtedy ako redaktora kultúrnej rubriky v starom dobrom Domine trápil svojimi publicistickými pokusmi, opýtal, či poznám violončelistu Jozefa Luptáka. Vraj organizuje festival komornej hudby Konvergencie a bolo by dobre sa tam ísť pozrieť. Odvtedy konvergujem každý rok.

Je nádherne. Svieti slnko, od mora vanie mierny vetrík. Na obzore sa belejú skaly nad Sopotmi, hladinu pokojného mora križujú veľké – pre suchozemca obrovské – lode. Ukazovatele na cestách majú zvláštne nápisy: Kodaň, Helsinki, Stockholm.

V uplynulých týždňoch Slovenská televízia opäť vysielala seriál Povstalecká história. Všetko je jasné: komunisti sú dobrí, nekomunisti sú neschopní, prípadne ich tam vôbec nie je vidieť. Jedným z tých, ktorých nebolo vidieť nielen v tomto obskúrnom seriáli, ale po celých takmer štyridsať rokov, bol Viliam Žingor.

Personálna politika predsedu vlády sa dá pripodobniť k pohybu rúk škrupinkára. Sledovať, na ktorom rezorte SNS či HZDS práve sedí minister, alebo už bol odvolaný a je tam niekto iný, si žiada obrovskú koncentráciu pozornosti, s očami prilepenými na prsty ako Fica, tak i tých, ktorí rotujú pod jeho rukami.

Už-už bude premiéra nového Jánošíka, tešíme sa, nemôžeme sa dočkať. Ten film sa nakrúcal nečakane dlho, ale zďaleka nie tak dlho, ako sa stavala nová budova Slovenského národného divadla. Ako keby nám tie dôležité národné logá nejako nešli. A pritom po nich tak veľmi túžime.

Keď mi na začiatku prázdnin v roku 1999 navrhol môj indiánsky brat a gitarista našej skupiny Kubo, aby sme išli na festival Woodstock do USA, hneď som súhlasil. Chcel som, samozrejme, vidieť všetky tie kapely, a tak trochu zahnať aj depresiu z dočasného rozchodu s mojou terajšou manželkou (nepodaril sa, našťastie).

Ľudia majú rôzne koníčky. Jeden pán sa veľmi seriózne zaoberal príchodmi a odchodmi vlakov. Mal dôkladne naštudovaný cestovný poriadok a ustavične v ňom vyhľadával nové, doteraz pre neho neznáme spoje.

V New Yorku bývalo dosť nebezpečne. V noci sa dalo chodiť len na veľmi málo miest, ak ste šli do metra v nevhodný čas a v nevhodnej štvrti, nezostalo to bez následkov, na Times Square bol raj vreckárov... Výraznú časť zločinnosti mali na rováši aj občania tmavej pleti a určite sú niekde aj presné štatistiky, lebo Američania počítajú všetko.

„Děti květin nejsme / Čumět, bát se říct vo svý ceně / Bát se sám sebe zatraceně / Vobčas zkusit bejt trochu „high“ / Kdo jsme? / Kde je ten náš ráj? / Děti květin nejsme.“ Autormi tohto textu sú Petr Stanko a Amrit Sen, teda kľúčové postavy pražskej kapely Michael´s Uncle.

V 90. rokoch začal cestovateľský boom. Každý sa chcel pozrieť za Západ. Sprostredkovateľov ciest vo forme cestovných kancelárií pribúdalo ako húb po daždi. Niektoré vydržali dodnes, iné skrachovali.