V roku 2004, počas hektických mesiacov pred prezidentskými voľbami, robil harvardský psychológ Drew Westen spolu so svojimi kolegami Stephanom Hamannom a Clintom Kiltsom výskum zmien, ku ktorým prichádza v mozgu podporovateľov jednotlivých politických táborov, keď sú konfrontovaní so situáciou, ktorá je v rozpore s ich politickým presvedčením. Ako „laboratórne zvieratá“ použili 15 presvedčených demokratov (podporovateľov Johna Kerryho) a 15 rovnako presvedčených republikánov (podporovateľov Georgea W. Busha). Drew Westen k tomu vo svojej výbornej knižke The Political Brain (Politický mozog) ironicky poznamenáva, že by radi testovali aj skupinu politicky nevyprofilovaných, respektíve nestranných osôb, ale v tých časoch sa také hľadali v Amerike iba ťažko. Na skenovanie ich mozgu „v činnosti“ použili modernú techniku fMRI (funkčná magnetická rezonancia), ktorá umožňuje sledovať aj drobné zmeny v prietoku krvi jednotlivými mozgovými štruktúrami a odhaliť tak, ako sa jednotlivé mozgové štruktúry aktivizujú či utlmujú. Premietali im pritom diapozitívy, na ktorých boli výroky, z ktorých vyplývalo, že sa konkrétny prezidentský kandidát – Kerry či Bush – dopustil nekonzistentnosti, napríklad v jeden deň niečo vyhlásil a o pár dní povedal či urobil niečo úplne opačné alebo iné. Trebárs Kerry najprv vyhlásil, že v konflikte okolo Saddáma Husajna treba dať ešte šancu ekonomickým sankciám, a potom o dva dni napísal, že vyjadruje plnú podporu vojenskému plánu prezidenta Busha. Alebo Bush vyjadril na návšteve amerických vojakov v Iraku plnú podporu „mužom a ženám, ktorí sa vystavujú nebezpečenstvu za svoju vlasť“, a potom podpísal zákon, ktorý ruší podporu lekárskej starostlivosti o veľký počet vojnových veteránov. Výroky i skutky boli zväčša fiktívne, vymyslené, ale tak, aby pôsobili vierohodne, ako skutočná informácia. Po kontradiktórnej informácii na druhom diapozitíve ešte nasledoval tretí, na ktorom bola výzva, aby pokusná osoba zhodnotila, či tie dve informácie na prvých dvoch diapozitívoch boli v rozpore, a nakoniec štvrtý diapozitív obsahujúci výzvu, aby osoba vyhodnotila mieru rozporu (na škále od 1 do 4). V rámci experimentu ukazovali pokusným osobám aj podobne inkonzistentné infromácie o politicky neutrálnych osobách (herec Tom Hanks, spisovateľ William Styron a podobne).

Gény formujú naše presvedčenia, naše hodnoty a dokonca aj naše hlasovanie vo voľbách.

Na Cornwallském pobřeží už týden studeně poprchává, a tak jen dvě slunečná odpoledne mne vylákala na delší túru rozkvetlými vřesovišti atlanticky drsného pobřeží, jehož severskou náladu vesele ruší přistěhovalé palmy a jiná subtropická flóra. Čas trávím u jablečného vína a anglických novin. Slovenský číšník, s nímž občas klábosím, mě už nepovažuje za alkoholika, netušil totiž, že „cider“ není jabčák.

Keby sa to stalo v ľubovoľnej krajine na západ od Skalice, bol by to škandál roka. U nás tá udalosť zapadla v prachu udalostí jedného týždňa. Pritom nedávno publikované odlišné stanovisko šiestich ústavných sudcov, ktorých v prípade zrušenia Špeciálneho súdu prehlasovala tesná väčšina, si rozhodne pozornosť zaslúži.

Môže hraničná rieka zrkadliť národnú mentalitu? Otázka hlúpa iba zdanlivo. Napokon, kde inde ako medzi pltníkmi – biznismenmi na Dunajci sa dajú uprostred sparného leta zistiť rozdiely v prístupe k cestovnému ruchu u nás a v Poľsku. Schengen-neschengen, sú stále markantné.

„Vo farbe, a s dobrým koncom,“ – tak promuje nové uvedenie Casablancy televízna stanica vlastnená milionárom nie nepodobným Donaldovi Trumpovi vo filme Gremlins 2, inak dávno zabudnutom kuse Hollywoodu sklonku osemdesiatych rokov. Jedna z tisícov reminiscencií, absurdný odkaz, ktorý však o Casablance v kontextoch kinematografie vypovedá viac, akoby sa mohlo zdať.

Obraz detí za ostnatým plotom je jedným zo symbolov 2. svetovej vojny. Sovietsky fotograf Alexander Voroncov urobil túto legendárnu fotografiu po tom, ako Osvienčim–Birkenau oslobodila 27. januára 1945 Červená armáda. Sedem z trinástich detí sa s odstupom desaťročí podarilo identifikovať – ide o židovské deti zo Slovenska.

Mizivá účasť verejnosti na plebiscite o tom, či Trenčania chcú, alebo nechcú v centre mesta Aupark, potvrdila klesajúci záujem slovenského ľudu o veci verejné. Zdá sa, že občanov, ochotných proklamovať svoj názor, ubúda.

Niekedy sa mlieko fasovalo v školách, pilo sa doma, na ulici, ale aj v práci. Tie časy sú preč. Mlieko u detí nahradili nápoje ako kola či džús. Dospelí majú tiež viac možností, ako mlieko nahradiť. Spotreba mlieka na Slovensku už dlhodobo klesá. Zdá sa však, že farmári a spracovatelia mlieka to nechcú akceptovať.

Bola som na skvelom filme (cena poroty v Cannes) Il Divo o Andreottim, talianskom expremiérovi (7 volebných období), obvinenom zo spojenectva s mafiou, z vrážd, únosov a ďalších drobností.