Keď som bola v brušku, neboli ešte ultrazvuky. Mama bola u doktorky len párkrát, a o tom, čo sa dialo v jej vnútri, vedela len z rozprávania mojej starej mamy, prípadne z nejakej socialistickej knižnej príručky typu Mama a dieťa. Pár obrázkov v nevýrazných farbách, návod, ako sterilizovať plátenné plienky… Ja mám digitálne tehotenstvo. Otehotnela som na prvý pokus podľa aplikácie v iPade. Potvrdilo sa to v ten deň ešte ovulačným testom. Po troch týždňoch tehotenským testom.

Môj priateľ mi tvrdí, že by som bola dobrá predavačka. Ale musela by som vraj predávať iba tovar, ktorým som nadšená. Vtedy dokážem druhých presvedčiť na nemožné. Stačí naraziť v pokojnej večernej konverzácii pri vínku na niektorý z mojich obľúbených produktov a už idem.

Každé väčšie mesto ich má. A ak nie mesto, tak každá krajina. Dokonca aj taký malý štát ako Slovensko, zavretý roky za múrom, aj ten už ich má. Prisťahovalecké štvrte či dedinky. Územia s celkom inou atmosférou, ľuďmi, niekedy aj budovami, jedlami, reštauráciami, obchodmi...Aj my už máme v Bratislave čínsku štvrť s malými obchodíkmi s čínskymi potravinami a tovarom, veľkými veľkoskladmi, odkiaľ si obchodníci kupujú tovar do svojich obchodov Všetko za 3,99, máme zásobárne jazmínového čaju a čínskych paličiek na jedenie, lacného čínskeho porcelánu, máme vietnamské a čínske mafie na trhoviskách...

Vždy mi je to hlúpe, keď sklápam tú opierku hore a idem si cez dve sedačky v kupé natiahnuť nohy. Teda, ak na tej tretej niekto sedí. Ja si vlastne s týmto zámerom už vyberám kupé. Idem uličkou a skúmavo pozerám, kto kde sedí, pričom počet ľudí v kupé vôbec nie je rozhodujúci. Samozrejme, keby tam bolo prázdne kupé, už som v ňom rozfláknutá cez tri sedačky, svetlo zhasnuté, záclonka zastretá, kabelka pod hlavou a spím. To je však málokedy, a tak pozorne odhadujem ľudí. Na čo myslia? Čo sú asi zač? Bude im prekážať, ak si okamžite vyklopím opierku pre spolusediaceho hore a rozvalím sa cez dve sedačky?

.otázka z minulého týždňa Na stole leží rozhádzaných dvadsať mincí, desať z nich má na vrchnej strane orla, desať pannu. Máme zaviazané oči a na rukách rukavice, ktoré nám bránia rozoznať hmatom, akou stranou hore je minca otočená. Mince môžeme ľubovoľne posúvať a otáčať, ale oči si nemôžeme rozviazať a rukavice si nesmieme stiahnuť. Našou úlohou je rozdeliť mince na dve kôpky tak, aby obe obsahovali rovnako veľa mincí s orlom na hornej strane a rovnako veľa mincí s pannou na hornej strane. Existuje nejaký spôsob, ako to v rámci uvedených pravidiel urobiť?

Máloktorý človek zanechá v ostatných taký pestrofarebný dojem, ako zanechal Maco Csonka vo svojich kamarátoch. Tí, čo ho aspoň trošku poznali, vedeli, že to bol naozaj perfektný bluesový gitarista. Mal fíling, gule, na nič sa nehral a nerobil zo seba umelca. Skúšal v garáži s bandou hipíkov, ku ktorej som párkrát náhodne patrila aj ja, fajčil lacné cigy a spektrum jeho zamestnaní presahovalo medze každej fantázie. Keď som ho spoznala, robil smetiara. Nerozumela som mu presne, ale vravel, že kšeftuje so smeťami.

Pred 48 rokmi neboli v uliciach len obyčajní ľudia, ktorí nesúhlasili s inváziou sovietskej armády do Československa. Každý ich pohyb pozorne sledovali aj agenti tajnej polície.

„A kde si si, preboha, kúpila tú farbu na vlasy?” kričí Merila na úbohú Annu zo zeleného domu, ktorej nádherné ryšavé vlasy sa zmenili na zeleno. „Od podomového obchodníka,” odpovedala previnilo Anna. „Sľuboval mi, že moje vlasy budú také havranie čierne, presne ako má Diana.” Anne tečú slzy zúfalstva a Merila krúti hlavou. „Nezakázala som ti otvárať dvere podomovým obchodníkom?!” Podomový obchodník. Tu som prvýkrát prišla do styku s podomovým obchodníkom. Aké úžasné. „Aj ja chcem, aby k nám chodili podomoví obchodníci,“ vravela som mame.

Nikdy som tak netúžila po tom, aby ma niekto niekde vítal chlebom a soľou. Slovenským chlebom s chrumkavou kôrkou a mäkkou striedkou. Takým chlebom, čo sa dá (čo, priam musí!) jesť samotný, bez vábivých obložení.

Do sna sa mi ráno dostal skľučujúci pocit, že je vojna. Konkrétne som počula zvuk stíhačiek, nalietavajúcich na náš byt. Otvorila som oči a za oknom som zbadala letieť osem migov v zostave, vypúšťajúcich ruskú trikolóru. Nácviky na prázdnik Pobedy – oslavu víťazstva nad fašizmom. Po Moskve už asi týždeň vídať vojenských veteránov v uniformách s medailami. Sú všade, v metre, v nákupných centrách, hrdo sa nosia a všetci na nich hrdo vzhliadajú. A bežná verejnosť má aspoň na nálepky Spasiba babuške i dedu za boľšoju pobedu! na zadných sklách svojich áut.