Hysterická vrava, ktorá sa strhla po nevymenovaní Jozefa Čentéša za generálneho prokurátora, je dosť nezrozumiteľná. Presne k takejto koncovke predsa smeroval náš „prezident hlavy štátu“ od začiatku. Čiže od momentu, čo bol Čentéš – regulárne v tajnom hlasovaní – zvolený v Národnej rade.

Názov článku zrejme evokuje spomienku na veselé texty od Jula Satinského, ale tento text taký veselý nie je. Venujeme sa v ňom totiž smutnej téme – konkrétne tomu „šľaku“.

K Rómom mám blízko. Dokonca rodinne veľmi blízko. S jedným žijem pod spoločnou strechou. Viem, že spletenec problémov, ktoré sme si navykli volať rómska otázka, by sa mal akútne rozplietať, a nie chronicky zauzľovať, ako sa to deje deň čo deň, niekedy potichučky, inokedy s hurhajom, ale nepretržito.

Budúci rok si pripomenieme dve dvestoročné výročia Verdiho a Wagnera a chvalabohu, podnikli sa potrebné kroky, aby sme popri tom neignorovali sté výročie Brittena.

Edícia OPUS 100 – Sto základných albumov a interpretov má síce tak trochu kostrbatý a zavádzajúci názov, ide však v každom prípade o záslužný vydavateľský počin.

Po návrate z posledného tripu sme mali dosť dní na to, aby sme sa zotavili a trochu si oddýchli pred domácim zápasom s CSKA Moskva. Prvé dva dni sme mali úplné voľno, hoci v skutočnosti to bolo len jeden a pol dňa, pretože sme sa z Ruska znova vrátili až niekedy o šiestej ráno. A potom sme opäť začali trénovať a pred zápasom sme už boli úplne pripravení.

Pred niekoľkými rokmi ma moje obchodné cesty zaviali do Salt Lake City, hlavného mesta amerického štátu Utah. Potreboval som tam kúpiť internetovú doménu, ktorej vlastníkom bol chiropraktik Matthew Roller. Pred odchodom ma niektorí moji kamaráti z Arizony varovali, že v Utahu je veľa mormónov. Mormóni sú čudní, veľmi čudní, bolo ich typické vyjadrenie. A mňa premkli isté obavy.

Žijeme v situácii, ktorú označil nemecký historik Richard Koselleck ako sedlový čas (Sattelzeit). Horským sedlom prechádzame z jednej doby do druhej. Ľudia tušia, že sa ocitli na prahu veľkej zmeny, ale nedovidia do nej ani ju nevedia pomenovať. Postmoderna ako slogan posledných desaťročí nevyznačuje prichádzajúci čas, ale melanchóliu toho odchádzajúceho. Dlhý prechod sa začal v roku 1989. Nemecký filozof Jürgen Habermas si vtedy myslel, že ide o dobiehajúcu revolúciu, v ktorej si postkomunistické krajiny osvoja výdobytky povojnovej euroatlantickej civilizácie. Ukázalo sa však, že celý proces je omnoho hlbší, zradnejší a nezasahuje len nové demokracie, ale aj Európu a celý svet.

Balónové pánske plášte, šarmantné pánske klobúky, ktoré sa dali tajomne posunúť do čela, aby mohol tvár zahaľovať tieň, ošarpaná, ešte stále povojnová metropola, typický pražský pavlačový dom, po uliciach jazdia pôvabné veterány, niektoré číhajú za rohmi budov, sú tmavé a za tmy pomerne nenápadné.

Reeperbahn 2012. Festival v Hamburgu, kde je medzi veľa klubmi a divadlami aj dosť sexshopov a bordelov. Kedysi to bolo vnímané asi naopak, teraz sa aj vďaka tomuto festivalu táto čarovná časť mesta stáva čoraz známejšou aj medzi súčasnými muzikantmi... ááá, zvolá znalec, veď tak to bolo vždy, veď práve tu začínali The Beatles. A keď si pozriete vývesku maličkého klubu a vidíte, kto všetko tam hral, tak vám je jasné, že podobných beatlesáckych príbehov sa tu odohralo niekoľko. Niečím ma to fascinuje – ako dokáže more či veľká rieka zamiešať charakter mesta, ako sa v štvrtiach s najhoršou povesťou, ktoré by mnohí moralistickí buldozéristi najradšej zrovnali so zemou, stretáva celý svet, ako sa tam okrem vykričaných podnikov vytvárajú divadlá, kabarety, galérie, ako tam vidíte tie najsmutnejšie i najúžasnejšie veci, ktoré sprevádzajú ľudstvo.