Keďže minister Čaplovič nemal medzi sviatkami a po nich čas na osobné stretnutie, požiadali sme jeho hovorcu aspoň o stručné stanovisko k trom okruhom otázok.

...bolo možné vidieť na tohtoročnom filmovom festivale dokumentárnych filmov Jeden svet. Stále je tu veľa neprávosti, chudoby, útlaku, hnusných vecí, za ktorými stojí človek – on ich spôsobuje, on ich vymýšľa, on ich realizuje, ale človek nimi aj trpí, naňho dolieha ich krutosť.

Do druhej polovice ligy sme vstúpili domácim zápasom so súperom, s ktorým sme hrali posledný zápas prvej polovice čiže s Torpedom Nižnyj Novgorod. Vonku sme s nimi pehrali až v samostatných nájazdoch a priviezli sme si aspoň jeden bod, doma sme dúfali v lepší výsledok. Lenže ten zápas nám vôbec nevyšiel, nezačali sme dobre a ťahalo sa to s nami až do konca, jednoducho sme sa nedokázali chytiť. Do druhej časti sezóny sme teda vstúpili dosť nešťastne a veľa záležalo od toho, či sa nám tento nevydarený úvod podarí čím skôr vymazať, alebo sa to s nami bude vliecť ďalej.

V nepálskej turistickej sezone mám veľmi málo času na moje deti v Happy Home. Stále som v horách a keď zídem dole do Káthmandu, väčšinou sa stresujem v office, dohadujem z Nepálcami, ktorých ponímanie času je celkom odlišné, alebo jazdím na motorke hore-dolu a vybavujem. A tak sa vo mne kumuluje pocit viny – za to že nemám čas na decká, vždy ich len letmo vystískam, keď riešim niečo s dobrovoľníkmi, že nemám čas na svoje zdravie – návštevu doktorov odkladám niekoľko mesiacov, že nemám čas na seba – sadnúť si v tichosti doma a dať si šálku čaju alebo si prečítať knižku.

Rakety palestínskych teroristov už vedia zasiahnuť aj Tel Aviv. Počúvali sme to tak dlho, až sme to začali brať ako samozrejmosť. Dňa 15. novembra 2012 podvečer som však sedela v obývačke, hrala som sa s dcérou, a môj muž si niečo kreslil. Na Tel Aviv, od ktorého sme asi 12 kilometrov, doletela palestínska raketa. Sirénu sme počuli aj my. Psychologická hranica padla, červená línia bola prekročená.

Som v Skopje. Pozval ma sem na konferenciu PIN Login, šéf Password production. Myslím, že už z uvedeného je jasné, že Macedónci sú vtipní ľudia, teda niektorí, ako napokon všade na svete. Login je promotér, ktorý na Balkán doviezol plno veľkých a malých mien, Macedónec, ktorý vyštudoval albánčinu a keď jeho krajania protestovali proti albánskej ilegálnej univerzite, on sa na ňu prihlásil. Najskôr mu však museli jeho albánski kamaráti vymyslieť odbor, ktorý by mohol študovať, s maľovaním ani politkou nepochodil, ale odbor žurnalistiky mu vedeli založiť za deň. Keď sa vrátil zo svojho jediného študijného dňa, čakalo ho pred domom dvadsať naštvaných Macedóncov, nadávajúcich na paralelné albánske školy. Login k nim prišiel a nechal kolovať jeho práve získaný index.

Galérie súčasného umenia bývajú priestorom, kde kvasia nové myšlienky a experimenty, a to nielen vo výtvarnej sfére. Aj architektúra samotných výstavných priestorov je často novátorská a extravagantná, podobne ako diela, ktoré sú v nej vystavené.

Z blata do kaluže sme sa dostali. Alebo, inými slovami, rovnomenne s názvom nového filmu Zuzany Piussi, od svitu do mrku sa potácame už niekoľko rokov Od Fica do Fica. A je to potácanie tristné. Nedôstojné. Rozčuľujúce. Nerozumné. A na dne ešte stále nie sme.

Víkendový kongres Občanské demokratické strany nepřinesl skutečnou změnu, protože vzhledem k poměrům ve straně ani nemohl. ODS, zdá se, už překročila hranici, za níž se pud politické sebezáchovy přestává projevovat racionálními opatřeními proti zrychlujícímu se pádu. Místo nich nastupuje vzájemné obviňování uvnitř strany, útoky na koaliční partnery, či dokonce lamentování nad nepochopením ze strany voličů.

Dosť presne sa pamätám na 17. november 1990. Večer sme si mali na Námestí SNP v Bratislave pripomenúť prvé výročie revolúcie. Tribúna bola obklopená niekoľkými desiatkami „národne cítiacich občanov“. Z toho davu vtedy okrem pľuvancov lietali aj kamene. Za nimi tisíce ľudí s plagátikmi na ktorých bolo „Ľudskosť, slušnosť, znášanlivosť“.