Nič neilustruje koniec komunizmu vo východnej Európe jasnejšie ako pád Berlínskeho múru, pretože nič neilustrovalo komunizmus jasnejšie ako Berlínsky múr. Železná opona, ostnaté drôty, mínové polia a štekajúci psi sa síce tiahli od Baltického mora cez Dunaj až na bulharsko-turecké hranice.

Bývalí komunisti Fico, Paška a Gašparovič sa rozhodli pripomenúť si 20. výročie pádu komunizmu a využili to na – vojnu proti Novembru. Popravde, Gašparovič síce na konferencii rečnil, ale nepovedal nič a preto nestojí za slovo. Pozornosť si zaslúžia iní vystupujúci: Paška, Fico a kardinál Korec. A samozrejme aj celý komparz – za všetkých spomeňme posledného ministra komunistickej spravodlivosti Milana Čiča, poradcu komunistického premiéra Adamca Oskara Krejčího či Svetozára Krna, pred Novembrom zamestnaného na ústave marxizmu-leninizmu.

BRUSEL – Dvadsať rokov po páde Berlínskeho múru a skončení studenej vojny zostávajú kontúry usporiadania sveta nedotvorené. Dva „megatrendy“ sa však zdajú zrejmé: najširšia a najhlbšia vlna globalizácie, akú kedy svet zažil, a vzostup nových svetových hráčov z Ázie aj odinakiaľ. Okrem toho počujeme čoraz hlasnejšie volanie po efektívnejšej globálnej koordinácii pri plnení obrovských úloh našej éry. V čase, keď Lisabonská zmluva vstupuje do platnosti, je Európska únia podľa môjho názoru jedinečne uspôsobená na to, aby na seba vzala zodpovednosť spojenú s vedením.

Kto všetko prispel k pádu komunizmu? Určite disidenti, ťažko ovládateľná cirkev či nezávislí ekologickí aktivisti, svoj podiel „viny” má Gorbačovova perestrojka a neudržateľná ekonomika. Už dlho pred Novembrom, uprostred sivej normalizácie, vytvárala alternatívny svet nezávislá hudobná scéna. Bol to krásny a pestrofarebný svet.

Napriek záplave oslavných, ironických, dehonestujúcich, bagatelizujúcich, plačlivých a obviňujúcich stĺpčekov, vyjadrení a blogov je ešte pár okamihov, ktoré dokážu 17. november osláviť gustióznym spôsobom. V poslednom čase, keď každá správa zo Slovenska je horšia ako tá predchádzajúca, však aj výročie pádu komunizmu vyznieva všelijako.

Sedím v lietadle. Desať kilometrov podo mnou sa plazia polia, rieky, jazerá a končiare hôr. Neskutočná nuda. Možno aj preto premýšľam, o kom všetkom som na stránkach .týždňa písal.

O pár dní si pripomenieme 20. výročie pádu komunizmu. Všade sa bude hovoriť o tvárach Novembra, o bývalých študentoch, tribúnoch a zmenách, čo sa odvtedy udiali. Na november ´89 sa však dá pozrieť aj očami vtedajších komunistov.

Čo sme sa načakali! A dočkali sme sa. Nebolo to teda to povestné čakanie na Godota, ktorý nepríde. Godot prišiel. A v plnej paráde. Mám teraz na mysli Veľkú knihu o prde s podtitulom Základy flatulológie pre každého, vydanú nakladateľstvom Paseka.

Román britského prozaika Iana McEwana nazvaný Čierne psy je napriek svojmu neveľkému rozsahu vrstevnatým dielom, ktoré zachytáva zmeny v živote aktérov i spoločnosti v rozpätí od druhej svetovej vojny až po pád Berlínskeho múru.

Redakcia .týždňa pripravila sériu rozhovorov s „ľuďmi novembra '89“. Mnohých viac, či menej verejne známych osobností sa spýtame, čo sa po páde komunizmu zmenilo v ich životoch.