Máme dosť veľa a dosť dobrých dôvodov na presvedčenie, že sloboda a vláda zákona sú lepšie než totalitný režim. No ak je to tak, odkiaľ sa tie totalitné režimy pred sto rokmi zobrali a odkiaľ sa dnes berú všetky pokusy o ich rehabilitáciu?

Celkovo vzaté, nenávisť a agresivita sa nemôžu sťažovať na nedostatok publicity. Hovoriť o strachu je možno menej vychytený námet, aspoň trochu menej, než by si zaslúžil. To, že nenávisť, agresivita a násilie – aj organizované a extrémne násilie – sa napájajú strachom, má významné súvislosti a praktické dôsledky.

Nie, že by v predminulom týždni neboli dôvody na oslavy po skončení bojových operácií v Gaze. Ale na to, aby sa z krehkého prímeria (ktoré ani v tejto chvíli neznamená úplný koniec násilia v danej oblasti) stal skutočný garantovaný mier, nestačí porážka aktuálneho nepriateľa ani podpísanie mierového plánu.

V priebehu nedávnej vlny „kriedových“ aktivít, v drvivej väčšine chvályhodných (aj keď „revolúciou“ by som to ešte nenazýval) boli niektorí mladí ľudia obvinení z „vulgárnosti“, a to aj od osôb, medzi ktorých silné stránky evidentne nikdy nepatril zdvorilý prejav, najmä v ich vzťahu k politickým oponentom či nepohodlným osobám, napríklad prezidentke republiky.

Keď som v minulom diele písal o konšpiračných teóriách a na nich založených extrémnych ideológiách, naznačil som viac možných smerov, ktorými je možné naše úvahy o nich rozvinúť. To nám môže pomôcť pri hľadaní odpovedí na otázku, ako môžeme, ba musíme podobným javom klásť odpor.

Spravodlivosť môžeme chápať aj ako správnu mieru. V niečom teda evokuje mier; kým vojna je synonymom uplatnenia donucujúcej sily. To prvé sa zvykne chápať ako atribút moci, ktorá ctí zákony a práva. To druhé býva atribútom tyranie.

Fico predvádza svoju predstavu o národovectve a suverénnej zahraničnej politike, Vova telefonuje s Kimom, J. D. Vance robí hanbu Amerike. A my žasneme nad tým, koľko múdrosti riadi tento svet.

Ako vyplýva z našich predchádzajúcich úvah, keď hovoríme o samovláde alebo „tyranii,“ nemusíme ihneď myslieť na totalitné režimy, masový teror a genocídu. Samovlády majú mnoho podôb s rozličnou mierou násilia či svojvôle. A predsa majú ich najmiernejšie aj najhoršie podoby čosi spoločné.

Je horšia tyrania alebo chaos a bezvládie? Komu vyhovujú spoločenské krízy? Ako rýchlo upadajú svetové veľmoci? Prečo bývajú rozhodnutia veľkých štátnikov tragické? O dnešných globálnych trendoch, o lekciách nedávnych aj dávnych udalostí, a prečo dejiny nekončia – aj o tom hovoríme v ďalšom pokračovaní Konfrontácií.

O tom, ako sa konšpiračné bludy stávajú inšpiráciou pre genocídu, komu vyhovuje prepisovanie dejín, prečo bývajú totalitní vodcovia paranoidní, akých chýb sa dopúšťame, keď hovoríme o „konšpiráciách“, aj o tom, ako sa konšpirujúca mentalita vracia do správania najvyšších predstaviteľov demokratických štátov – počúvate v našom ďalšom pokračovaní.