Keď hovoríme o „americkom sne“, nemali by sme myslieť len na americké sebavedomie. Ide aj o vnímanie Ameriky zo strany „tých druhých“, napríklad aj nás Európanov. To, čo možno povedať o sne, platí aj o sklamaniach snívajúcich – obojstranne, na oboch stranách Atlantiku, a nielen tam.

V priebehu nedávnej vlny „kriedových“ aktivít, v drvivej väčšine chvályhodných (aj keď „revolúciou“ by som to ešte nenazýval) boli niektorí mladí ľudia obvinení z „vulgárnosti“, a to aj od osôb, medzi ktorých silné stránky evidentne nikdy nepatril zdvorilý prejav, najmä v ich vzťahu k politickým oponentom či nepohodlným osobám, napríklad prezidentke republiky.

Keď som v minulom diele písal o konšpiračných teóriách a na nich založených extrémnych ideológiách, naznačil som viac možných smerov, ktorými je možné naše úvahy o nich rozvinúť. To nám môže pomôcť pri hľadaní odpovedí na otázku, ako môžeme, ba musíme podobným javom klásť odpor.

V sobotu ráno v založili pôvodne neznámi páchatelia požiar pod káblami elektrickej siete neďaleko Berlínskej elektrárne v Lichterfelde. V mrazivom počasí boli výpadkom prúdu postihnuté tisícky domácností a ohrozené ľudské životy. Škody sú značné, hoci prevádzka sa obnovuje. Podľa nedeľňajších správ je za útokom skupina ľavicových extrémistov.

V tejto chvíli nevieme presne, aká je budúcnosť Grónska. Podobne nevieme ani, aký bude výsledok ruskej vojny proti Ukrajine a ukrajinského boja za vlastnú existenciu. Múdrosti, ktoré si bude s Trumpom na najbližšom stretnutí vymieňať Robert Fico, nie sú nateraz hodné pálenia kyslíku. Niečo však vieme.

Berlínsky múr nevyrástol v čase Stalina. Východonemeckí komunisti ho postavili až za Chruščova. Doba „odmäku“ mohla len posilniť strach, že uvoľnenie režimu môže viesť k jeho erózii. 9. novembra 1989 začala systematická demolícia berlínskeho múru.

O pár dní to bude 108 rokov od udalostí, ktoré odštartovali boľševickú éru v Rusku – a 36 rokov od udalostí, ktoré v našich končinách túto éru ukončili. Ani v prvom, ani v druhom prípade však nešlo o blesk z jasného neba. A nejde ani o celkom uzavretú vec.

Priznávam, že mi lezú na nervy tie neustále reči o tom, že všetci schopní z tejto krajiny majú odísť, alebo už odišli, a tu doma sme zostali už len my ako podradný genetický materiál, národ peciválov, ťapákov, naničhodníkov, vidliakov, sedliakov a post-sedliakov. Že by sa vo mne ozýval komplex menejcennosti?

Má ešte význam hovoriť o spore „liberáli verzus konzervatívci“? Nie sú tieto mená už len pozostatkom odchádzajúcej éry, zanikajúceho sveta, spoločenských podmienok, za ktorými môžeme cítiť nostalgiu, no ktorých ideové zápasy už nie sú v našich dnešných podmienkach relevantné?

Dejiny spoločného štátu Čechov a Slovákov sú dejiny opakovaného zápasu za slobodu. Áno, je to aj príbeh plný tragických zvratov.