New York Times a .týždeň často píšu veci, s ktorými nemôžem súhlasiť, ale aj tak ich čítam, lebo občas sa zadarí.

Môžu ľudia v dobrom spomínať na človeka, ktorý v krajine vládol tvrdou, autoritatívnou rukou, zatváral svojich protivníkov a zaviedol cenzúru? Odpoveď je prostá: ľudia často v dobrom spomínajú aj na horšie veci. V tomto prípade spomínajú na muža, ktorý rukou diktátora zachránil krajinu pred dvoma horšími diktatúrami, a ktorý tri desaťročia vládol krajine, ktorá dnes už neexistuje. Juhoslovanský prezident Josip Tito je aj tridsať rokov po svojej smrti v máji 1980 mnohými ľuďmi v následníckych štátoch bývalej Juhoslávie rešpektovaný a dokonca uctievaný. A to napriek tomu, že krajina, ktorej vládol, desať rokov po jeho smrti upadla do série vojen a ekonomického poklesu.

Pred niekoľkými rokmi som absolvoval svoj jediný pracovný pohovor - v Amnesty International. Trochu ma prekvapilo, že okrem bežných vecí, na ktoré som bol, myslím, pripravený, sa ma spýtali, či považujem registrované partnerstvo za základné ľudské právo. Odpovedal som vyhýbavo (korektne?) v tom zmysle, že v deklarácii ľudských práv OSN sa také právo nespomína. Nevzali ma. Dodatočne si hovorím, že to tak bolo lepšie, pretože tá organizácia je na mňa až príliš aktivistická a príliš ľavičiarska.

Volá sa Ezechiel. Nosí raperskú šiltovku, jeho pery sú popukané a tvár doráňaná. Noci v San Franciscu bývajú chladné. Keď príde hmla od oceánu, nebo sa zatiahne sivým vlhkom a vetrom. Ezechiel každého presviedča, že v spacom vaku mu je teplučko.

Rozhovor s Igorom Rattajom zo skupiny J&T o kreslení v mapách a rešpekte developerov voči pravoverným ochranárom.

Nie je veľa vecí, ktoré by boli natoľko ospievané mnohými národmi ako hory. Človek by povedal, že v končiaroch hôr príroda ponúkla šťastnejším národom úžasnú vizuálnu skratku k národnej duši, dramatickú metaforu, ktorú je ľahko osláviť v súvislosti s domovom. Tie menej šťastnejšie národy, ktoré nemajú naporúdzi hory, potom ospevujú šíru diaľ, step, pusztu, prériu, snehové pláne, dokonca púšť, lebo aj z nich sa dá vydolovať krása potrebná ako metafora domoviny, rodnej krajiny.

To, čo sa nepodarilo hmlovine koaličných škandálov, dokázala, zdá sa, aféra straníckych financií SDKÚ. Po tri a pol rokoch Ficovej vlády sme konečne svedkami kauzy, ktorá ukázala potenciál vyvinúť na politickú scénu taký vplyv, čo prekračuje rámec štatistickej chyby v meraní preferencií. Najvtipnejšie na veci je, že impulz, ktorým verejná mienka prejavila známku života, môže vypáliť horšie pre iniciátora Roberta Fica než pre objekt úderu - SDKÚ.

Viem to. Opozícia nie je celkom opozíciou. Dokázala veci, aké sa mimovládnym stranám nemajú ako podariť. Aspoň podľa vyhlásení premiéra. Je jasné, že 99 % činnosti zdanlivo vykonávanej vládou riadi opozícia, potom to tak aj vyzerá a zmanipulovaní novinári píšu nespravodlivo proti múdrej vláde.

Tichá noc. Pekná pieseň. So zaujímavým životom. Zachovajme si autentický pohľad na minulý režim. Tichú noc nezakázal a mohli sme ju počuť aj na verejnosti. Iba zabil jej podstatu, pretextoval ju.

Lisabonská zmluva, voči ktorej je veľa očakávaní a výhrad zároveň, vstupuje po ratifikácii všetkými členskými štátmi EÚ do platnosti. Upravuje priestor, v ktorom sa môže rozvíjať európska spolupráca a solidarita. Vnútorná solidarita Únie, ktorá sa prejavuje napríklad finančnou pomocou cez kohézne a štrukturálne fondy, ale aj naša solidarita s medzinárodným spoločenstvom, s ľudskou rodinou, ktorá sa odráža v rozvojovej pomoci alebo v hľadaní odpovedí na ochranu životného prostredia či nových nástrojov finančnej a menovej politiky.