Rusko stratilo v

Poľsko našlo svoje „džezové superstars“. Dianie okolo pianistu Leszka Mozdzera (podobne ako v prípade speváčky Anny Marie Jopek) dokazuje, že nepodliezanie konzumným trendom môže priniesť postavenie umelca uznávaného kritikmi i verejnosťou.

Paolo Pellegrin hovorí, že fotografia je druh násilia voči okoliu aj voči sebe samému. Hovorí aj to, že my všetci žijeme s tieňmi. Za vojnového fotografa sa pritom on sám nechce považovať. Jeho priezvisko, ktoré v taliančine znamená pútnik, mu možno predurčilo celý život.

Opäť som bol na veľtrhu balkánskej a

„Kde to máte v Poľsku najradšej?“ spýtal sa ma nedávno redaktor českého rádia Wave. Vymenoval

Eldara Ásthórssona, manažéra festivalu Iceland Airwaves, pozná asi každý obyvateľ Reykjavíku. Jeho fotky sme našli v denníkoch, v hudobnom mesačníku aj v módnom časopise. Stretli sme sa v kaviarni Hressó v posledný deň festivalu.

„Hi,“ zdraví usmievavá staršia Američanka plachého predavača v hudobnom obchode. „Chcela by som kúpiť niečo pre syna, ktorý miluje Green Day.“ Predavač sa otočí, pravou rukou siahne do regálu s cédečkami a bez slova zhovorčivej turistke podáva posledný album skupiny Sigur Rós. Tá zaplatí a spokojne odchádza.

Voľakedy sme ich volali pesničkári. Dylan, Donovan, Cohen, Vysockij... Mali niečo za sebou a mali o čom spievať. Preto boli dôležité aj slová, ktoré sa menili v spievané príbehy či orálne posolstvá.

Albert Marenčin nikdy neskrýval svoju nevôľu voči Ústavu pamäti národa. Naposledy, keď napísal spomienku na Ctibora Štítnického, bez ktorého riaditeľského krytia by on sám nemohol garantovať nakrútenie ani jedného metra z filmov slovenskej novej vlny.