Táto konštanta znie: „Jakmile ďábel, (který dnes mluví ústy establišmentu ) řekne – změňte si název a budete moci hrát dál to, co hrajete, je třeba říci – ne, nebudeme tedy hrát.“

„Ako som hovoril, netreba veľmi vychovávať, treba pekne žiť, dieťa sa pridá. Aj to je niečo prirodzené.“ Aké jednoduché. A presné.

Pozerám krátky dokument o tom, ako starosta obce Veľký Lipník brutálne zhodil výtvarníka Lorenza zo smetného koša, keď vodovkami „ničil“ pamätnú tabuľu komunistického pohlavára Pješčaka (ktorú si pre istotu umiestnili v trojmetrovej výške, no, asi nemali úplne čisté svedomie.)

Nájde si ma vždy. Je to vždy ten istý lumen, aj keď úplne iný. Keď sa do mňa pustí, neviem ako sa brániť. Vyhrať môžem, len keď ma doženie do miest, kde už nemám čo stratiť.

Keď hovorí o viere a o Bohu, tlačia sa jej do očí slzy. V Poprade sedáva na lavičke a vychutnáva si život. Zvláštne šaty si šije sama a nedá na ľudské reči – Elena Lajmontová.

Je to len móda, alebo o nás tetovanie čosi vypovedá? Sú ľuďia posadnutí kérkami a potom sú takí, ktorým pripadá absurdné dobrovoľne si tetovať vlastnú kožu.

Toto leto sme zázračne skočili z jedného festivalového zázraku do druhého. Ak je Pohoda sci-fi zázrak, ktorý prorokuje Slovensko roku 3020, český Vlčkovicefest pôsobí skôr ako bájny návrat do čias predvojnovej ľudskej ohľaduplnosti. 

„Dobre ste hrali,“ prihovorila sa mi mladá žena na detskom ihrisku pár dní po koncerte pre migrantov, ktorý sa konal na Hviezdoslavovom námestí minulý rok: „Videla som fotky v novinách aj z tej druhej demonštrácie, z tej náckovskej a takí škaredí ľudia všetko! To sa nedá porovnať!

Všimla som si ich hneď, ako nastupovali. Mali nápadne tmavú pleť, európske črty tváre a prekvapivo svetlé oči. Boli dvaja. Chlapci asi do tridsiatky. 

Kunderov román Život je jinde, kniha, ktorá bola dopísaná v Československu v roku 1969, ale už nikdy u nás nevyšla, je na pultoch kníhkupectiev. Je to viacnásobný šok.